Oddelené postele (Dokončené)

38.

Roger stál pri okne v byte vo vysokom vežiaku kde býval s El, a pozeral na obrovskú plochu ľadového jazera, ktoré zahaľoval studený ružovkastý súmrak.

Jazero tvorila nekonečná sieť zálivov, kanálov a zátok na západnom predmestí, ktoré sa volalo podľa neho.

Ale teraz začiatkom decembra Roger znechutene sledoval mrznúcu vodnú hladinu. Vetry spenili vodu, ktorá sa hneď menila na hrboľatý ľad.

Malý kŕdlik divých kačíc čelil náporom vetra, potom zmizli, hľadali vodu.

Roger pozoroval tie kačky a uvažoval, kam sa podela jeseň. Prešla, ani nevedel ako.

A čím väčšmi sa schyľovalo k zime a ochladzovalo sa, tým viac chladli vzťahy medzi ním a jeho rodičmi, ktorým sa čoraz väčšmi priečilo, že žije s El.

Aj keď občas zavolali, Roger cítil ich mlčanlivý nesúhlas, a preto im nikdy nevolal.

Zbadal dolu auto, El práve zabočila na parkovisko a za tiahla do garáže. O niekoľko minút počul vo dverách kľúč.

Normálne by sa ponáhľal a išiel jej otvoriť, ale dnes len zachmúrene hľadel na zimnú krajinu za oknom.

„Uf, to je zima! Dúfam, že ma už čaká nádherne horúci grog," povedala El.

Išla za Rogerom, v izbe za ňou zostal rozhádzaný šál,
pohodené rukavice a kabelka, ba aj kabát, ako keď si zviera značkuje revír, lenže na rozdiel od zvieraťa, po ktorom zostáva iba prchavý pach, jej veci samy nezmiznú.

Rogera to rozčuľovalo, lebo zasa upratal, keď prišiel domov. El sa doňho zavesila a studeným nosom mu na pozdrav pošúchala bradu.

„Páči sa mi, keď prídeš domov skôr ako ja a čakáš ma."

„Nemôžeš si dať veci na miesto, El?"

„Ach, čo som zasa rozhádzala?"

Pozrela na veci, čo sa tiahli za ňou ako stopa, a opäť sa maznala s Rogerom.

„To preto, že sa ťa už neviem dočkať, miláčik. A navyše, veď vieš, že som doma vždy mala slúžku."

„Áno, viem. Túto výhovorku som už počul."

Nechtiac si spomenul na Natalie, ktorá sa rada starala o ich domček, vždy tam bolo čisto a upratané.

„Nejaký si dnes napálený, miláčik."

„Ani nie, ale unavuje ma žiť v tom večnom neporiadku."

„Veru, si napálený. Potrebujem nejaký tekutý životabudič.
Prečo si tu stál, nad čím si rozmýšľal? Zasa nad svojimi rodičmi? Ak ťa to tak veľmi trápi, prečo k nim dnes nezájdeš?"

Ale to, že tak zjednodušuje, ho naštvalo ešte väčšmi, akoby jedna návšteva vyriešila jeho problémy.

Cestou k baru si uprostred izby vyzula topánky. Vzala fľašu s koňakom, veselo sa zvrtla tvárou k nemu a povedala: „Dajme si trochu do nosa a potom môžeme skočiť na večeru."

Bol piatok večer, mrzlo, bolo zima, už sa mu nechcelo nikam behať. Aspoň raz keby navrhla, že si urobia večeru doma v príjemnej útulnej atmosfére.

Prepadla ho spomienka na večer, keď sa s Natalie učili a jedli pukance, teraz mu pripadala milá.

V duchu si predstavil ich rodinný dom, Mandy v hojdačke a Natalie v džínsoch, ako pri nej sedí so skríženými nohami.