Oddelené postele (Dokončené)

17.

Teraz sa už Natalie a Roger mohli stretávať v hale Horizontu a prejavovať si priateľskú náklonnosť bez podráždenosti, ktorá sprevádzala ich prvé schôdzky.

Natalie sa nechtiac pristihla pri tom, že si vždy prezerá jeho oblečenie a čo videla, ju spravidla potešilo.

„Ahoj," pozdravil ju a premeriaval si ju, ale na to už bola pripravená.

„Ako sa ti darí?" Zapózovala.

„Čo myslíš?"

Ešte raz sa pozrel na slivkovomodré vlnené šaty, voľné v páse, ozdobené našitými vreckami na bokoch a na hrudi.

,,Zdá sa, že dobre. Máš pekné šaty.

„Ďakujem."

„Dnes večer ťa zoznámim so starými rodičmi."

Takéto veci ju už neprekvapovali. Napriek tomu znepokojnela.

„Musím?"

„Obávam sa, že prídu s balíkom otázok."

Premerala si ho pohľadom.

„A balík odpovedí je, ako zvyčajne, dokonale zabalený." A naozaj aj bol, vo vyhladených nohaviciach perleťovej farby s dobre zladeným modrým sakom s nášivkami z jemného semišu na lakťoch.

Prvý raz ho poctila poklonou. Usmial sa a cítil, že ho príjemne hreje.

„Ďakujem, som rád, že sa ti páči. Dúfajme, že sa bude páčiť aj mojim starým rodičom."

„Tvoj tón znie odstrašujúco."

„Nie, neboj sa. Ale poznám ich ako svoju dlaň. Pravda, moja stará matka Harrisová je dosť mrzutá dáma. Uvidíš, ako to myslím."

Kým Roger zaparkoval, celkom sa zotmelo. Reflektory osvetlili dlažbu vykladanú červenými tehlami na spôsob rybej kosti. Pneumatiky na nej zvláštne zaškrípali a ten zvuk sa Natalie vlúdil do podvedomia.

Nádvorie so záhradou bolo pripravené na zimu. Listy opadali a kmene stromov boli sfarbené do biela. Kríky pôsobili pod vplyvom chladu opusteným dojmom.

Dom bol vysvietený zvnútra aj zvonku. Natalie hodila pohľad na dvojicu starobylých lampášov po bokoch portálu.

Roger ju zrazu zozadu znenazdania objal okolo krku, pocítila teplo jeho ruky.

„Počkaj, Natalie, skôr ako vojdeme, musím s tebou hovoriť." ,,Nemáš prsteň na prste." Hľadel na ňu a ona bleskovo zovrela ruky v päsť.

„Staré matky bývajú podozrievavé, keď nevidia, čo očakávajú," poznamenal ironicky.

„A čo očakávajú?"

„Toto."

Roger držal rukáv jej plášťa, ale druhú ruku zdvihol, aby ukázal prsteň s drahokamom, ktorý sa skvel na prvom článku jeho malíčka. V tlmenom svetle lampášov sa spočiatku nedal presne rozoznať jeho tvar. Roger trocha zakýval prstom a drahokamy sa zatrblietali. Priťahovali Natalienine oči ako hypnotik médium. V ústach pocítila sucho.

Aký veľký! pomyslela si prekvapená.

„Musím?"

Chytil jej ruku a prsteň natiahol na správny prst.

„Zdá sa, že áno. Je to rodinná tradícia. Budeš štvrtá generácia, ktorá ho nosí."

Ešte prsteň nemala celkom nastoknutý, keď chytila Rogerove prsty, aby im v tom zabránila.

„Hra zachádza priďaleko," zašepkala.

„Prsteň má pre nositeľa symbolický význam, Natalie"

„Ale ako ho môžem nosiť, keď sú za ním tri generácie? Nemám naň nárok."