Oddelené postele (Dokončené)

32.

Martha otvorila oko. Vyzeralo ako namäkko uvarené vajíčko.

Pokúsila sa pohnúť ústami, ale nešlo to.

„Mami," zašepkala Naty.

„Nafy?" Martha mala smiešne napuchnuté pery.

„Dlho si spala."

„Ofaj?"

„Psst, nehýb sa. Odpočívaj. Máš zlomené rebrá, keď sa pohneš, bude ťa to bolieť."

„Som taká unavená," vzdychla si staršia žena, vzdala sa a znovu zavrela oko. Ale aj taká omámená si všimla niečo, kvôli čomu ho znovu otvorila.

„Ty si flakala," nemohla vysloviť p.

„Trochu. O mňa sa netráp, radšej sa..."

Ale znovu sa jej oči zaliali slzami a pálili ju pod opuchnutými viečkami. Martha to zbadala a zamávala rukou. Natalie ju chytila za ruku, cítila drobné kostičky a uvedomila si, aká je slabá. Premohla ju rovnaká bezmocnosť ako včera Rogera.

„Nafosledy som ťa videla plakať ako malé diefčatko," zašepkala Martha a z celej sily sa snažila stisnúť dcérinu ruku.

„Už dávno som sa zapovedala, že nebudem plakať, mami, lebo by som musela plakať stále."

„To nie je dofre, trefa sa vyflakať."

„Nie, nie je," preglgla Natalie.  „Nerozprávaj, mami."

„Smiešne, ty mi frafíš, že nemám hovoriť, a ja ti chcem fofedať, že už nemáš frečo flákať, teda asfoň nie kfôli mne. Ale vyflač sa, aby si si uľafila."

„Tak počkaj, kým sa trochu pozbieraš."

„Defätnásť rokof sme čakali, kým sa trochu fozfierame."

„Mami, prosím ťa..."

Jemný stisk ruky Natalie umlčal. Martha hovorila s námahou.

„Už je nafišši čas. Fočúfaj. Nie som silná žena, nikdy som nefola, ale možno toto mi fomohlo. Musím ti niečo fofedať. Kedysi fol Greg ku mne dofrý, keď som fola frvýkrát zaňho vydatá. Keď fol John malý, mala si fidieť, ako sa Greg k nemu správal, nefoznala vy si ho."

Zavrela oči, chvíľu si odpočinula, potom pokračovala:
„A fotom sa začala fojna a Greg fol záložník. Keď jeho jednotku fovolali do aktífnej služby, myslela som si, že fude zakrátko doma. Folo to horšie, ako sme si fšetci mysleli. Za tie dva roky frežil feklo. A keď frišiel domov, častejšie a rád sa díval na dno fľaše. To fitie vy možno aj frekonal, ale jedno nevedel nikdy frekonať, že ma našiel tehotnú, keď sa fratil.

Natalie premýšľala, či správne pochopila Marthine skomolené slová.

„Čakala si dieťa?"

V miestnosti zavládlo ticho. Martha svojím jedným otvoreným okom uprene hľadela do stropu.

„Čakala. Samozrejme, tefa."

„Mňa?"

„Fofedala som ti, že som nefola nikdy silná žena."

Marthino oko zaslzilo.

„On nie je môj otec?"

Doráňaná hlava chabo kývla na vankúši a Natalie sa zmocňoval blažený, oslobodzujúci pocit.

„Tak fidíš, Naffy, nevolá to celkom iva jeho fina. Nikdy mi nedokázal odfustiť, že som mu to uvobiva, no ani tebe."

„Až teraz to všetko chápem."