Oddelené postele (Dokončené)

16.

Nasledujúce popoludnie Roger telefonoval Natalie ešte skôr, ako prišla domov, a nechal jej odkaz, že ju jeho matka pozýva na večeru. Príde po ňu okolo pol siedmej. 

Zdalo sa, že Rose Harrisová mala na mysli presne to.
Od chvíle, čo sa Natalie zverila do jej rúk, cítila, že to, čo Rose nazývala „intímna záležitosť", je v skutočnosti významná spoločenská udalosť.

Áno, bolo ťažké odmietnuť šarmantnú Rose, nepodľahnúť smiechu, pripomínajúcemu švajčiarsku hudobnú skrinku, ochote a ustavičnému úsiliu vyjsť Rose vo všetkom v
ústrety, jej vtipným poznámkam, adresovaným najmä Carlislovi.

Hoci sa Natalie z toľkých povinností zakrútila hlava, pomáhala Rose pri výbere a zabezpečovaní jedál, kvetov,
fotografa, ba i ozdobných pozvánok.

Nezhodli sa až pri zostavovaní zoznamu hostí. Natalie totiž doň odmietla zaradiť Grega Eddinsona.

„Ale, Natalie, je to tvoj otec."

„Nechcem ho tu," vyhlásila energicky a trvala na svojom.

Harrisovcov prekvapilo Natalieino vyhlásenie, že k oltáru ju povedie brat John. Nevedeli, že má brata, vojaka na leteckej základni Nellis Air Force v Las Vegas.

Na druhej strane Natalie prekvapilo, že Rose bez problémov pozvala obyvateľky Horizontu. Zajachtala: „A... ale - všetky sú tehotné." Rose sa iba zasmiala a vtipne poznamenala:

„Hádam len nie sú také tučné, že sa nezmestia do môjho domu?"

Vo dverách sa objavil Roger. Stál vo dverách s jednou rukou vo vrecku, akoby už bol istý čas na ňu hľadel. Vstúpil do potemnenej izby a ona sa obrátila k oknu, zakrytému záclonou.

Roger si obzeral jej chrbát, spoznával jej obranný postoj, pravidelné plecia a hrdé držanie hlavy. Keď sa jej zachcelo, vedela byť veľmi neprístupná. Napriek tomu uvažoval, čo by asi urobila, keby prešiel tých pár krokov, čo ich oddeľovali, a dotkol sa jej pliec? Na chvíľu ho pokúšalo urobiť to, lebo vytušil nesmiernu osamelosť, ktorou trpí. Ale skôr ako sa pohol, prehovorila.

„Roger, chcela by som si ušiť svadobné šaty. Aspoň to by som chcela obstarať sama."

„Pôsobím azda dojmom, že by som proti niečomu namietal?" Nevedel pochopiť, čo vyvolalo zasa tento jej obranný postoj. Obrátila sa k nemu tvárou.

„Nie, nepôsobíš. Preukazuješ mi viac, ako za daných okolností musíš. Chcem sa iba ubezpečiť, že ti neurobím hanbu pred tvojimi hosťami v podomácky ušitých šatách."

,,Na to nepotrebuješ môj súhlas," povedal potichu a ona sa zrazu ocitla v rozpakoch. „Chceš nejaké peniaze na potrebné veci?"

Cítila, ako sa červená.

„Nie. Ušetrila som si niečo na školné na budúci semester..." Teraz trochu zrozpačitel on.

Hoci sa v predsvadobné dni vyskytli aj takéto citové výkyvy, Roger a Natalie si na seba čoraz väčšmi zvykali. Boli dokonca aj chvíle, keď mali vyslovene veselú náladu. ako v nasledujúci večer, keď zavolali Lise a oznámili jej novinu a požiadali ju aby im pomohla so svadbou.

Roger sa pohodlne usadil v kresle vo harrisovskej pracovni, vraj aby mu nič neušlo, ako sa vyjadril. Natalie vytáčala číslo, uškŕňala sa.

Pohodlne si vystrel nohy, obidve ruky si dal za hlavu a ďalej počúval polovicu rozhovoru.

„Ahoj, tu je Natalie... Nie, všetci dobre... Nie, nie som.., Teraz som vonku, u Rogera... Áno, Roger Harris," kútiky
Rogerových  úst sa zdvihli od smiechu, „no, priviezol ma na večeru k jeho rodičom." Natalienine oči sa stretli s jeho očami.

„Čo si myslíš, že robím?... Áno, niekedy... Zbadal ma v univerzitnom mestečku a šiel za mnou... Môžeš to tak nazvať.... Nie, bol veľmi zdvorilý, nič také,"

Natalie chcela dosiahnuť, aby sa Roger prestal smiať,
„Lisa, priprav sa, zažiješ šok. Roger a ja sme sa rozhodli, že sa vezmeme, a chcem, aby si mi išla za družičku,"

Natalie nechala Lisu, aby sa na chvíľku unášala nadšením, zakryla slúchadlo a urobila na Rogera grimasu.

„No, ja som vás zavolala, len čo sme sa rozhodli. Joe... áno, práve s ním hovoril... Aj John sa pokúsi prísť domov... o tri týždne, pätnásteho... Viem, viem, budeme ti musieť zohnať šaty... Počúvaj, zajtra si pohovoríme. Len som chcela, aby si sa to hned dozvedela."

Keď Natalie zložila slúchadlo, jej oči sa stretli s Rogerovými a obidvaja sa zasmiali.

„Musel to byť hotový šok pre Lisu, však?" sedel tam, kde predtým, a bol veselý.

„Veď si ju počul, či nie?" Natalie sa tvárila trocha tajuplne.

„Keď si predstavím, ako tajila, kde bývaš," posmieval sa.

„Musel si sa tu vyškierať počas celého rozhovoru?"

„No, a ty si sa zase vyškierala, keď som hovoril ja." Všimol si, že sa ešte stále uškŕňa.

„Áno, ale chalani reagujú inak ako dievčatá."

Lenivo vstal, prešiel ku Natalie, dlaňami sa oprel o vrch
stola, naklonil sa dopredu a podpichoval ju:

„Iba spoznávam svoju... nevestu, to je všetko. Sledujem, ako reaguje, keď je pod tlakom." Jeho sivé oči sa smiali.

Nikdy predtým ju nenazval svojou nevestou. Vyvolalo to ilúziu intimity a Natalie prebehla po chrbte tajomná triaška.

Odsunula kreslo, vstala, pritisla si blúzku k ešte stále plochému bruchu a pozrela naň.

„Daj mi šesť mesiacov alebo ešte trocha, a uvidíš, ako pracujem pod tlakom."

Potom mu venovala pravý, nefalšovaný úsmev. Pomyslel si, že ak bude taká častejšie, nadchádzajúce mesiace by mohli byť príjemné pre obidvoch.

Natalieino neoblomné odmietanie prítomnosti jej otca na svadbe spôsobovalo Rose ťažkosti. Uvedomila si, že je iba jediná možnosť, ako možno solídnym spôsobom izolovať Grega Eddinsona v deň svadby.

Keď to taktne predostrela Carlislovi, aj on váhavo pripustil, že na to už myslel. Nebola však záruka, že to vyjde. Tri týždne bol veľmi krátky čas a nemali istotu, že sa prípad tak skoro dostane na procesnú listinu. Nedalo sa zaručiť, či Grega uznajú vinným, alebo či ho odsúdia.

Ale Carlisle si chcel šťastie prikloniť na svoju stranu, a tak si objednal najlepšieho právnika-kriminalistu v celom meste. Ak to nemal dokázať Leon Harkness, tak nikto.