Oddelené postele (Dokončené)

19.

Natalie sa vydáva, dnes je s dievčatami v Horizonte naposledy. Dáva sa obskakovať, no chvíľami má pocit, že ich prehnaná starostlivosť ju zadusí.

Ich tváre a plaché pohľady sa jej vrývajú do pamäti, ešte dlho ich bude mať pred očami ako výčitku, aj keď odíde a stane sa z nej pani Harrisová.

Ani jedna z obyvateliek Horizontu však netuší, ako sa to všetko napokon skončí, koniec si odtrpí iba ona sama.

Natalie v duchu trpela. Len z lásky k nim sa usmievala, kvôli nim jej znelo v hlase nadšenie a ochotne im pózovala.

Blížila sa posledná hodina a ona si uvedomovala, že ich má naozaj úprimne rada.

Sadla si pred zrkadlo, jemný rumenec jej sfarbil tvár, lemovanú aureolou hebkých hnedých kučier. Má ich vypnuté dohora a prichytené  bielou gardéniou uprostred. 

Kúpili jej i podväzok, a keď jej ho navliekali na stehno, smiali sa a neslušne žartovali.

Zhlboka sa nadýchla, končekom prsta si prešla po mihalniciach, chcela, aby dievčatá upútal trblietavý briliant.

„No tak, baby, nerobte mi to," povedala a pridusené sa za smiala, plač mala na krajíčku.

„Už sa kvôli mne netvárte tak šťastne! Namiesto mňa tu mohla stáť jedna z vás."

Doširoka roztvorila oči, nebránila sa slzám.

„Neopováž sa mi tu rumádzgať, Natalie Eddinsonová!" hrešila ju Francessca. „Pokazíš si mejkap, uvedomuješ si, koľko sme sa na ňom namakali?! Ak vyroníš čo len slzičku, zabudni, že sme sa vôbec poznali!"

Natalie  sa nasilu zasmiala a rozčúlene povedala:
„To by ste mi neurobili! Nemôžete na mňa zabudnúť, veď ani ja na vás nebudem môcť zabudnúť. Nikdy. Sme na jednej lodi."

Stisla pery. V oku sa jej perlila slza, orosila jej mihalnice, za smiala sa, tlesla si do dlaní a požiadala o papierovú vreckovku.

Ktosi zažartoval:
„Hej, Andersonová, už ani jednu, lebo schytáš!"

Napätie poľavilo. Ešte skontrolovali mejkap, niekto priniesol do auta šaty, kabelku a malú príručnú tašku.

,,Už prišiel tvoj brat, práve zaparkoval."

Všetky naraz sa tlačili na prízemie. John už čakal vo dverách. Odniesol jej veci, potom sa vrátil po ďalšie a po Natalie.

Nemá tu už čo robiť, je čas odísť. No odrazu sa jej nechce opustiť to teplo a lásku.

„Chcem vám povedať... že vás mám všetky rada, veľmi rada." Rozcitlivela sa.

Tie slová, také cudzie v jej slovníku, vyjadrovali nesmierne priateľstvo, priateľstvo, aké doteraz nepoznala. Precítila ho dvadsaťpäťkrát a naozaj úprimne. Má rada každú z tých mladých žien, ktoré stoja okolo nej, a odrazu si nič tak veľmi neželá ako zostať medzi nimi, tu - v bezpečí. No toto obdobie života má už za sebou.

V to novembrové popoludnie sa ocitla vonku, padajúci jemný sneh sa jagal na jej vlasoch ako hviezdny prach. Z bledej oblohy viseli tmavé obťažkané mračná a svojím belostným bremenom zasypávali jej svadobný deň.

Natalie teraz už suchými očami sledovala, ako prechádzajú cez mesto, a všetko videla zrazu jasnejšie.

Holé stromy sa pred ňou po jednom vynárali a boli černejšie než čierne, keď sa na nich topil sneh. A ako každý prvý sneh, aj tento vonia sviežou novotou.

Je unesená, že sa pred ňou, pred nevestou, sype v chumáčoch a farbí všetko dobiela.

Hľadela z okna, vzdychla si, zavrela oči a v duchu si hovorila, upokoj sa. Lenže srdce v hrudi jej bilo ako splašené, keď si predstavila dom Harrisovcov, hostí, ktorí sa tam budú čochvíľa schádzať, Lisu s Joeom, ktorí sú už určite na ceste, a vyčkávajúceho... Rogera.