Oddelené postele (Dokončené)

37.

Koncom novembra chytili muži zákona Grega Eddinsona a vrátili ho do Chicaga kde ho postavili pred súd.

Keď ho Natalie zbadala v súdnej sieni, nemohla uveriť, že je to on. Pivný mozoľ na bruchu bol preč, tvár mal sinavú, ruky sa mu triasli. Život na úteku nebol očividne práve najľahší.

Na tvári mal však svoj zvyčajný cynický výraz, na perách mu pohrával ten istý úškľabok, typický Greg, ktorý si myslí, že sa k nemu život vôbec nezachoval férovo, a čaká, kedy mu splatí svoj dlh.

Natalie bola prekvapená, keď v súdnej sieni zbadala Rogera s rodičmi. Prinútila sa sústrediť na proces a všimla si spokojný úškrn, ktorý preletel Gregovi po tvári, keď videl, že si Harrisovci nesadli vedľa Natalie a Marthy do jedného radu.

Súd netrval dlho, pretože sa nenašiel nikto, kto by svedčil v prospech obhajoby Grega Eddinsona, okrem dvoch kamarátov z mokrej štvrte zo starých čias, ale tí vyzerali ešte menej dôveryhodne ako Greg, ktorý bol zásluhou miestnych úradov aspoň čistý a slušne oblečený.

Martha, Natalie a dokonca aj Gregova vlastná sestra, teta Ella s manželom ujom Frankom, Gregovým švagrom, podali vo svojich svedeckých výpovediach jasné svedectvo o Gregovom násilí. Útok na Rogera zaradili tiež
medzi dôkazy, no zamietli ho, ale aj tak zapôsobil.

Svedčil aj Marthin ošetrujúci lekár, šoféri sanitky a pani Sullivanová.

Ako súd pokračoval, Gregova zvyčajne ružová tvár čoraz väčšmi bledla. Tentoraz hrubo nenadával, iba sem-tam čosi chabo podotkol, a keď ho sudca odsúdil na dva roky vo väznici v Stilwater, Greg Eddinson sa tváril ako štvanec.

Natalie vstala, držala Marthu za ruku. Zbadala, že sa zdvihol aj Roger i jeho rodičia. Išli k uličke uprostred siene. Na elegantnom kašmírovom tmavohnedom kabáte mal vyhrnutý golier. Hľadal ju očami a chvíľu na ňu uprene hľadel, ako kráčala k nemu, a keď si Natalie uvedomila, že na ňu čaká, srdce sa jej roztrepotalo v hrudi ako vtáča.

Zalial ju príjemný pocit bezpečia, keď sa dotkol jej ruky. Už pozývali na ďalšie pojednávanie a Rose s Carlislom považovali za samozrejmé, že pôjdu s Marthou, keď vychádzali zo súdnej siene.

Za nimi išla Natalie s Rogerom, ktorý ju jemne viedol za lakeť.

Keď vedľa neho kráčala, zacítila tú dobre známu vôňu kolínskej. Neodolala, musela sa ešte raz naňho pozrieť, pritiahla si ruku k telu a cítila, ako sa dotýka jej rebier.

„Ďakujem, Roger," uznanlivo sa usmiala. „Dnes sme naozaj potrebovali vašu podporu."

Stisol jej lakeť. Jeho úsmev ju dráždil až kdesi v žalúdku a odvrátila zrak.

Roger opäť cítil, že sa zmenila. Vystupovala ináč, prirodzene a sebaisto a mimoriadne jej to pristalo, no zároveň pôsobila jemne. Už nebola plachá, ani sa nebránila.

Všimol si, že má iný účes a že letný melír zasa splynul s jej pôvodnou gaštanovou farbou. Skúmavo si ju obzeral, keď kráčala asi krok pred ním, páčilo sa mu, ako vkusne ich má za ušami prichytené hrebienkami a ako sa jej roztopašné kučery vlnia až do pol chrbta.

Vyšli na chodbu a zbadali tam stáť Rose, dívala sa na Natalie a premáhala slzy.

„Ach, Natalie, som rada, že ťa vidím."

„Aj vy ste mi chýbali," vyšlo z Natalie.

Potom sa objali a v oboch pároch očí sa leskli slzy. Roger ich sledoval a spomenul si, ako si Natalie prisahala, že sa nezblíži s jeho rodičmi a neobľúbi si ich, ale teraz má
dôkaz, že sa jej to nepodarilo, pretože z Roseinho objatia putovala rovno ku Carlislovi.