Oddelené postele (Dokončené)

35.

Kým sa Roger balil, Natalie sa skryla v kuchyni, načúvala, ako chodí do auta. Bolo jej na vracanie. Dvíhal sa jej žalúdok, kým sa nepritisla ku kuchynskému pultu.

Cítila, ako vošiel, ešte posledný raz sa išiel pozrieť na Mandy.

Predstavovala si ho v tom tichu, ako sa jeho tmavá hlava skláňa nad postieľkou a díva sa na detskú hlávku - tiež tmavú, pripadala si bezcitná, bolo jej zo seba nanič.

Preglgla slzy a ešte silnejšie sa pritisla k pultu, až ju zaboleli kĺby. Tak strašne sa jej chcelo plakať, že ju
r

ozbolelo hrdlo. Mala pocit, akoby prehltla tenisovú loptičku.

Potichu zastal v kuchynských dverách, našiel ju v tmavej
miestnosti.

„Všetko sa mi do auta nezmestí. Budem sa musieť vrátiť po veci."

Prikývla, hlavou sa opierala o stenu.

„Ahoj, Natalie," povedal pokojne.

Zdvihla ruku, dúfala, že zozadu nezbadá, ako veľmi bojuje so slzami. O chvíľu začula buchnúť dvere.

Trvalo mu dva dni, kým si poodnášal svoje veci. A ďalšie dva dni, kým sa vo dverách zjavil úradník a doručil jej doklady na rozvod.

Trvalo týždeň, kým zavolala Rose, hlas sa jej triasol, tá správa ju očividne rozrušila.

Trvalo ešte jeden a pol týždňa, kým Natalie nazbierala odvahu a išla to povedať Marthe.

Ale netrvalo ani hodinu a Roger začal Natalie chýbať. Nasledujúce dni boli najotupnejšie v jej živote.

Zbadala sa, ako nepokojne hľadí na Rogerove obľúbené veci v dome. Bolo tu toľko drobností, zemitých tónov, ktoré má tak rád. Dom patril viac jemu než jej.

Spomenula si, aká bola vyvedená z miery, keď ho po
prvý raz videla a uvedomila si, že je to luxus. Ustavične ju sprevádzal pocit viny.

Spala s ním, jedla s ním, pobehovala s ním po izbách, dobre vedela, že odísť mala ona, že zostať mal on.

A hoci mala kedysi strach z toho odchodu, teraz sa bála zostať, pretože v dome sa ozýval Rogerov hlas, odrážal jeho vkus, a stále, stále jej pripomínal, že tu už nie je.

Spomenula si, ako sa zabávali, keď ukladali do kuchynskej linky svadobné dary, keď chodievali spolu nakupovať, keď spolu niečo robili v svetlej, dobre vybavenej kuchyni.

Nenávidí tú kuchyňu. Variť pre jedného je tá najbezútešnejšia práca na svete.

Ešte aj uvariť ráno kávu jej pripadalo hrozné, pripomínalo jej to rána, keď tu Roger sedával so šálkou a novinami v ruke a často sa pokúšal zahnať jej rannú mrzutosť.

Uznala si, že to s ňou muselo byť ťažké, a obdivovala Rogera, aký bol vždy láskavý, aj keď niekedy bývala ráno neznesiteľná.

Teraz mohla ísť do kúpeľne, kedy sa jej zachcelo, mala ju iba pre seba, ale chýbalo jej, že už ani občas nenájde v umývadle chlpy z fúzov, jeho mokrú zubnú kefku hneď vedľa svojej, vôňu kolínskej, ktorá po ňom zostávala v miestnosti.

Raz si urobila pukance, ale keď ich osolila, rozplakala sa a vyhodila ich do smetí.

Najťažšie jej padlo vysvetliť to Marthe.

Marthe, ktorá si bolestne a po troške zvykala na nový život, vyzerala skoro ako predtým, kým na ňu Greg vztiahol ruku.

Zdalo sa, akoby sa hrbila, chodila so zvesenými plecami, priam sa Natalie scvrkávala pred očami.