Oddelené postele (Dokončené)

27.

V dome bolo ticho ako v hrobe, bol bez nej ako bez života.

Urobil si sendvič, podišiel ku skleným posuvným dverám, a kým jedol, hľadel von na sneh. Želal si, aby mali vianočný stromček, ale svoju túžbu si nechal pre seba. Povedala, že aj tak nemajú ozdoby.

Rozmýšľal o tom, ako sa chladne stiahla, vyhýbala sa mu, nešlo mu do hlavy, že sa človek dokáže tak odosobniť ako ona a vlastne ani nevie prečo.

Tam, kde žil predtým, sa na sklonku dňa zhovárali, spolu sa navečerali, zároveň si podebatovali, niekedy sledovali televíziu alebo čítali knihy, ale spolu v jednej miestnosti, ešte aj v mlčaní si boli na dosah.

Veľmi mu chýbal rodičovský dom, predstavil si obrovský vianočný stromček, ktorý mávali každý každučký rok, - plápolajúce kozuby, strýkov a tety, ktorí sa u nich zastavili, darčeky, ozdoby, ktorými mama štedro vyzdobila celý dom.

Po prvý raz v živote si želal, aby už bolo po Vianociach a čím skôr, tým lepšie.

Vzal si sendvič a pomaly vyšiel hore, išiel sa prezliecť do obyčajných teplákov a trička, bude mu v nich doma pohodlnejšie.

Zastal vo  dverách tmavej Natalieninej pracovne, odhryzol si zo sendviča vošiel dnu a zažal stolnú lampu. Dotkol sa klávesov notebooku  a pozrel na hárky navrchu zaprataného stola.

Odrazu prestal žuť, upútal ho tmavý konček nejakej knihy, ktorý vytŕčal z haldy papierov.

Olizol si prsty, knižku opatrne vybral, zistil, že je to hrubý zošit a posledná, dopoly dopísaná stránka nesie Natalienin rukopis.

Dnes večer Roger zasa odišiel...

Začínala sa.

Odstrčil zošit a vrátil ho tam, kde bol. Znovu si schuti odhryzol z tuniakového sendviča a díval sa na rožtek zošita. Lákal ho, ako tam trčal.

Pomaly odložil sendvič na tanier a oblizol si z prsta majonézu, ten zošit ho neuveriteľne zvádza. Neodolal a oprel denník o displej notebooku.

Dnes večer Roger zasa odišiel, ale nebol preč tak dlho ako minule. Pokúšam sa neuvažovať nad tým, kam chodí, ale niekedy sa to nedá. Vždy mi to tu bez neho pripadá veľmi smutné, ale aj tak bude najlepšie, ak si nezvyknem, že je tu so mnou. Dnes spomínal, že by sme si mohli kúpiť vianočný stromček, veľmi by som ho síce chcela, ale načo, aj tak je to zbytočné. Načo zavádzať ďalšiu tradíciu, ktorú bude treba na budúci rok zrušiť. Dnes mal na sebe hnedé menčestrové sako, čo mal aj vtedy...

A tam skončila.

Sadol si na jej stoličku a nespúšťal z tých slov oči, cítil sa
previnilo, no napriek tomu ich čítal znovu a znovu.

Predstavil si, ako tu sedí, zavretá v izbe, ďaleko od neho, a namiesto toho, aby sa s ním porozprávala, si svoje najtajnejšie pocity píše do denníka.
Čítal tie slová znova a znova:

Dnes mal na sebe hnedé menčestrové sako, čo mal aj vtedy...

Aká spomienka súvisela s jeho hnedým sakom? Príjemná? Spomenul si na hádku, ktorá sa strhla kvôli El.
Opäť si prečítal tú vetu:

Vždy mi to tu bez neho pripadá veľmi smutné.

Nechcel urobiť ďalšiu hlúposť, vstal, schoval denník tam, kde ho našiel, zhasol svetlo, zišiel dolu a pustil si televízor.

Pohyboval sa prudko a rýchlo. Pozrel si tri reklamné šoty a časť nejakej hry, ktorá mu nič nehovorila, potom sa zasa vrátil hore a vytiahol denník.