Oddelené postele (Dokončené)

21.

Keď sa Natalie zjavila hore na schodoch, všetci hostia mnohohlasne zhíkli. Zmocnil sa jej strach.

John opäť vycítil jej rozpaky a dlaňou jej prikryl ruku, ktorou sa ho držala pod pazuchou, a stiskom ju pobádal, aby stúpila na prvý schod.

Iba hmlisto vnímala mäkké svetlo sviec, ktoré zaplavovalo celý priestor.

Sviece boli všade: v nástenných svietnikoch, na policiach a na stoloch, blikali a žiarili z kytíc, pripevnených na zábradlí a v pracovni, kde sa tiesnili hostia, ktorí ju sledovali.

Zišli dolu, keď pri zábradlí zahli s Johnom k obývačke, hostia sa pred nimi rozostúpili.

Natalie si matne spomenula, ako bola po prvý raz v tejto hale, sedela na lavici potiahnutej zamatom, teraz ukrytej za nekonečným množstvom ľudí. Aká bola vtedy vystrašená, takmer ako teraz.

Žalúdok má celkom stiahnutý. Ako v hypnóze kráča ku dverám obývačky za Rogerom.

K harfe sa pripojil elektronický klavír, hrajú Chopinovo prelúdium. A všade, úplne všade žiari mäkké, zlatisté jantárové svetlo sviec.

Vôňa kvetov sa mieša s pachom vosku a Natalie sa vznáša uprostred davu hostí, vôbec nevníma, koľko ich je, s akým obdivom na ňu hľadia a ako sa pri pohľade na ňu mnohým z nich mihajú ako fotografie pred očami vlastné spomienky na to, ako sami kráčali k oltáru.

Nevidí nič, iba dvere do obývačky, za ktorými ju čaká na konci miestnosti Roger, srdce jej ide vyskočiť a žalúdok má stiahnutý.

Kútikom oka zazrela matku, kdesi v polkruhu medzi vyčkávajúcimi tvárami.

No keď pohľadom spočinula na Rogerovi, v tej chvíli na všetkých zabudla.

Stojí so zohnutými rukami, špičkami nôh od seba, s vážnou, trochu napätou tvárou, tak ako zvyknú stáť ženísi.

Nechcela mu pozrieť do očí, ale nemohla od neho odtrhnúť zrak. Akoby bol vystrihnutý z výpravného filmu, taký bol dokonalý, ako napokon všetko okolo neho.

Panebože, pomôž mi, pomyslela si Natalie. Pomôž mi, božemôj.

Čakal.

Vyzeral tak mužne vo svetle, ktoré žiarilo z vysokého svietnika s nekonečným množstvom sviec a dopadalo na bielu košeľu, dodávajúc jeho pokožke jantárový odtieň.

Mal oblečený smoking s vestou čiernej farby, pod krkom tuho uviazaný motýlik, ktorý sa mu pri pohľade na ňu odrazu pohol a potom opäť klesol na miesto.

Na tej jeho dokonalej tvári sa mu rozšírili oči a ona zachytila takmer nepostrehnuteľný pohyb ľavým kolenom.

Skôr ako odvrátila zrak, uvoľnil ruky a navlhčil si pery.

Vďakabohu, že ho už vníma iba po svojom boku. Vedela, že ešte raz pozrel na jej zapýrené líca, medzitým klavír a harfa hrali tichšie, hudba vytvárala jemné pozadie.

„Naši najdrahší..."

Predstavenie sa začalo.

Natalie pripadalo všetko také surrealistické.

Keď ju namiesto Johna chytil za ruku Roger, vrátila sa
späť do skutočnosti.

Zľava sa na ňu usmievala Lisa a v hlave jej vírili milé spomienky na detstvo.

Kňaz prehovoril medovým hlasom, akoby jeho slová patrili iba im dvom, Natalie a Rogerovi.

Uprela zrak na kňazove pery a sústredila sa na jeho reč, pripomínal im, aké je dôležité, aby boli k sebe tolerantní, aby sa mali radi a boli si verní.