Oddelené postele (Dokončené)

26.

V ten deň bola v škole duchom neprítomná. Na prednáškach sedela ako mŕtvola, nič nevidela a ešte menej počula.

Pred očami mala iba Rogerovu ruku na svojom bruchu v ten večer, keď spolu jedli pukance. Počula iba jeho hlas: „Môžem skúsiť?"

Vybavovali sa jej tie jeho modré oči, ako dobre ich už pozná, ale vtedy pozerali celkom ináč - nadšene a vyjavene.

„Necítim nič, Natalie. Aký si mala pri tom pocit?"

Keď si spomenula, že bol celú noc preč, zachvela sa. Ak nebude doma, keď príde domov, bude musieť zavolať jeho rodičom.

Celá chorá, už len pri myšlienke, že ani dnes nepríde domov, neponáhľala sa ani ona.

Po škole sa zastavila v Horizonte za dievčatami. Dozvedela sa, že asi o desiatej ráno sa Francessce začali pôrodné bolesti a že čakajú z nemocnice správu.

Natalie sa bez rozmýšľania zaviezla do pôrodnice. Až o deviatej jej prišli povedať, že bábätko je na svete. Nepustili ju za Francesscou, odviezli ju hneď na jednotku intenzívnej starostlivosti, Natalie sa teda pobrala domov.

V obývačke sa svietilo. Len čo zazrela svetlo, divo sa jej rozbúchalo srdce.

Otvorila dvere, všade bolo ticho. Pomaly si zavesila kabát a ešte pomalšie kráčala hore schodmi. Roger stál v obývačke ako rozzúrený samuraj. Rozopnutú košeľu mal
pokrčenú, bol zarastený, strapatý a na tvári mal jasné známky po prebdenej noci.

„Došľaka, kde si bola!?" zareval.

„V nemocnici."

Razom ho prešiel hnev, niečo v ňom hrklo, asi ako keď trhne výťahom. Pozrel jej na brucho.

„Stalo sa niečo?"

„Francessce sa narodilo dievčatko."

Zvrtla sa na podpätku a smerovala hore, no pevne ju chytil za plece a prudko obrátil k sebe.

Bol ešte zúrivejší ako predtým, lebo jej naletel, myslel si, že sa jej niečo stalo, a zlostne vyštekol: „Aspoň si mohla zavolať!"

„Ja?" zvrieskla naňho. ,,Tak ja som mala zavolať! A čo ty!"

„Veď si ma vyhodila, už si zabudla?"

„Kto ťa vyhodil, čo si vymýšľaš!"

„A na čo som sa mal domov tešiť?!"

„Sám si sa rozhodol, pán Harris, stavím sa, že vonku si nemrzol!"

„To si píš, že nemrzol!"

„A celú noc ti dovolila hladkať svoje ploché brucho!"

„Čo sa ti porobilo? Sama si mi dovolila, aby som ju hladkal, kde chcem, nie?"

„Ale áno," zasyčala, „hladkaj si ju, kde len chceš!"

„Nerýpme sa v tom zasa, Natalie. Som vyčerpaný a..."

„Tak ty si vyčerpaný! Chúďatko malé. A ja som poriadne nespala ani dve hodiny, bála som sa, či si od rozčúlenia náhodou niekde nenabúral, ale ty si bol zatiaľ s ňou a teraz mi tu vyplakávaš, aký si unavený. Tak toho ma láskavo ušetri!"

„Ja som nepovedal, že som bol u nej! To bol tvoj nápad."

„Je mi úplne fuk, či si bol u nej, alebo nie! A ak sa mi budeš kvôli nej vyhýbať, o to lepšie! Venuj sa El Whiteovej, koľko len chceš. Iba mi, prosím ťa, daj milostivo vedieť, aby som pre teba zbytočne nevarila večeru, keď nebudeš doma, dobre?"