Oddelené postele (Dokončené)

5.

Jediné svetlo na prízemí domu bola lampa na stole, umiestnenom na podstavci.

Roger siahol po nej a v zrkadle zachytil svoj odraz. Pozerala sa naňho ustarostená tvár.

Natalie Eddinsonová, uvažoval, Natalie Eddinsonová. Nepáčilo sa mu, čo uvidel, a potom rýchlo zhasol.

Na poschodí boli pootvorené dvere do spálne jeho rodičov a cez ne vychádzalo do haly svetlo. Zastal s rukami vbok, zadíval sa do zeme, ako to mal vo zvyku, keď bol ustarostený alebo uvažoval, čo má povedať.

„Roger? Počuli sme ťa prichádzať. Pod' dnu!" Jeho otec vstúpil do pootvorených dverí.

Roger ho pozoroval z tieňa. Všimol si, že má na sebe hrubé velúrové sako, pripomínajúce krátke kimono. Vlasy postaršieho muža vytvárali jemné striebristé vlny okolo zdravej tváre.

V tej chvíli Roger zatúžil objať otca okolo krku, vnoriť si tvár do tých striebristých vĺn, oprieť sa lícom o opálenú tvár, ako keď bol malý a pribehol si po ranný bozk.

„Nechcem ťa zdržiavať, ani mamu."

,,Aj tak sme nespali. Pod' dnu."

Koberec slonovinovej farby pohltil zvuky jeho krokov. Roger šiel za ním, zbadal matku v domácich šatách ľanovej prírodnej farby. Sedela v hodvábnom modravom kresle, nohy mala skrčené pod seba.

Bolo mu ako kedysi pred dvadsiatimi rokmi. Roger mal opäť ten čudný pocit ako predtým v hale. Najradšej by si bol sklonil hlavu do jej lona a bol zase jej malým chlapčekom. Výraz jej tváre mu to však nedovolil.

„Na upokojenie nervov sme si dali biele víno." povedal otec.

Prešiel po miestnosti a naplnil pohár z krištáľovej karafy.

Roger si sadol do kresla oproti matke.

„Chceš aj ty?"

„Nie, neprosím si." V duchu si povedal, víno, klamlivé víno.

,,Roger, nevieme, na čom sme. Zatiaľ ešte nevieme," začal otec. „Stále čakáme na vysvetlenie."

Roger sa pozrel na matkinu tvár plnú úzkosti, na jej ustarostený pohľad, z ktorého sa dalo usúdiť, že sa bojí pravdy. Otec stál, ustavične krúžil pohárom, hľadel naňho a čakal.

„Zdá sa, že Natalie má pravdu," priznal sa Roger, neschopný odtrhnúť zrak od matkinho znepokojeného výzoru, od jej rozšírených očí, ktorými hľadala manželov pohľad.

Carlisle však sústredene pozoroval syna.

„Si si istý, že je to tvoje?" opýtal sa Carlisle priamo.

Roger si stískal ruky, so sklonenou hlavou skúmal podlahu a odpovedal:
„Zdá sa, že áno."

Ohromená Rose vyslovila to, o čom s manželom nedávno premýšľali.

„Ach, Roger, veď dnes si ju ani nespoznal. Ako to môže byť pravda?"

,,Stretol som sa s ňou iba raz, preto som ju hneď nespoznal."

„Raz zrejme celkom stačilo!" prehodil Carlisle uštipačne.

„Viem, že si to zaslúžim." Náhle sa však Carlisle Harris otec zmenil na Carlisla Harrisa právneho zástupcu.

Najprv mlčky urobil niekoľko krokov, potom zastal rovno pred synom, hrozivo zamával pohárom s vínom, ako keď mieril prstom na prešibaného klienta ktorý nechcel pripustiť svoju vinu.

,,Roger, skôr ako postúpime v tejto záležitosti ďalej, chcem presne vedieť, či si za to zodpovedný, rozumieš?"

Roger si povzdychol, vstal a štíhlymi prstami si prečesal vlasy.