Oddelené postele (Dokončené)

23.

Hotelový poslíček ich uviedol do izby, Natalie ho nasledovala.

Izba bola elegantná a vkusná, luxusne zariadená v perleťovobielom a krémovom tóne.

Belasé steny boli zdobené perleťovými vypuklými lištami, usporiadanými v pravých uhloch s akantovým listom
uprostred. Ten istý vzor sa opakoval na dvojkrídlových dverách do kúpeľne a do šatníka.

Bohaté biele hodvábne záclony zdobili padavé kvetované závesy, francúzsky alabastrový nábytok vhodne dopĺňal krémový plyšový koberec.

Okrem obrovskej postele bolo v miestnosti aj príjemné sedenie v štýle Ľudovíta XIV: dve kresielka s krásnymi vyrezávanými nožičkami a konferenčný stolík s mramorovou doskou.

Na stole bola veľká kytica bielych ruží, rozváňala po celej izbe. Keď sa zavreli dvere a ostali sami, Natalie podišla ku kvetom, našla v nich tenkú zelenú obálku a spýtavo pozrela na Rogera.

„Neviem, čo to je, otvor ju," povedal.

Na kartičke boli napísané prosté slová: „S láskou od mamy a otca".

„Je od tvojich rodičov."

Podala mu kartičku, a kým ju čítal, odstúpila do bezpečnej vzdialenosti.

„Milé," zamrmlal, potom vložil kartičku späť do ruží.

Odhrnul si sako a s rukami vo vreckách si skúmavo obzeral izbu.

„Pekná," zopakoval.

„Pekná je slabý výraz," dodala, „priam fantastická."

Na trojdielnom bielizníku stál košík s ovocím a veľké strieborné vedierko so zelenou fľašou.

Roger pristúpil bližšie, zdvihol fľašu, prečítal si nálepku, odložil fľašu späť, otočil sa a začal si rozväzovať motýlika a rozopínať gombík na košeli.

Odvrátila zrak a zahľadela sa celkom inde. Zašla do kúpeľne a zvedavo nazrela do jej útrob.

„Môžem ti zavesiť kabát?" spýtal sa. Na svoje prekvapenie zistila, že ho ešte stále stíska pod pa zuchou.

„Ach, pravdaže."

Podišiel k nej a chcel jej ho vziať, ale znova ustúpila.

„Nemusíš sa hneď plašiť," povedal lakonicky. „Chcem ti len zavesiť kabát."

„Neplaším sa. Iba neviem, čo so sebou, nič viac."

Otvoril šatníkové dvere a hovoril cingajúcim vešiakom.

„Tomu ja vravím plašiť sa. Možno by ti pomohol pohár šampusu, čo povieš? Dáš si?" Zavesil si aj smokingové sako.

„Nedám." Ale aj tak išla k bielizníku a pozrela na fľašu.

„Nechceš  šampus, tak mi potom povedz, ako tu chceš tráviť čas?"

Neprítomne sa naňho dívala, stála uprostred izby, akoby sa bála dotknúť všetkého, čo je v nej. Vzdychol si, a odniesol k posteli kufre.

„Sme tu, takže aspoň by sme si to mohli trochu užiť." Zašiel ku kúpeľni, zažal svetlo, potom sa otočil a ukázal dnu. „Chceš ísť prvá?"

Odrazu si Natalie uvedomila, že sa smeje. Začalo sa to v jej hrdle ako jemné chvenie, a kým sa stihla ovládnuť, rozosmiala sa, potom si rukami zakryla ústa, ale vzápätí ich doširoka rozhodila a smiala sa na plné hrdlo. Napokon pozrela na Rogera, v kútikoch očí sa mu vytvorili vrásky, ďalej stál pred kúpeľňovými dverami.