Oddelené postele (Dokončené)

9.

Lisa nebola prekvapená, keď niekto na druhý deň zazvonil pri jej dverách a videla tam stáť Rogera Harrisa.
Hned' spustil:

„Musím s tebou hovoriť. Môžeme si vyjsť niekam autom?"

,,Isteže, ale nemá to zmysel."

,,Vieš, kde je, však?"

,,Možno áno, možno nie. Kto to chce vedieť, jej otec?"

,,Počúvaj, mohli by sme zájsť niekam na kávu?" Prezerala si ho chvíľu, pokrčila plecami a odpovedala:

„Vezmem si sveter."

Strieborné Porsche stálo pri chodníku. Viezli sa k malej reštaurácii s názvom Green's a objednali si kávu. Sedeli tam a vyhýbali sa priamemu pohľadu.

Roger sa roztržito hrbil nad šálkou. Bradu mal poranenú a nad pravým obočím mal rýchloobväz.

„Máš tam peknú opuchlinu, Roger." Skúmala ju a zachichotala sa.

„Celá záležitosť sa mi vymkla z rúk, Lisa"

Roger si usrkol z kávy a pozrel sa na ňu ponad okraj šálky.

,,Nemôžem povedať, že by som si práve takto predstavoval ideálneho svokra," povedal.

„Čo chceš urobiť s Natalie?"

„Počúvaj, sú tu určité veci, do ktorých by som sa nechcel zamotať. Ale pre začiatok by som jej chcel zaniesť nejaké
peniaze a potom, dúfam, ma starý nechá na pokoji. Kým nedostane peniaze, neprestane otravovať, ale do ruky mu ich nedám, ani za nič. Chcem, aby prijala peniaze za účet v nemocnici, alebo výživné, prípadne čokoľvek. Vieš, kde je?"

,,A čo, ak áno?" znela jej vyzývavá odpoveď. Chvíľku ju skúmal, potom sa pohodlnejšie oprel o stoličku a pohrával sa so šálkou.

„Povedala ti, že som jej ponúkol finančnú výpomoc?"

„Povedala mi aj to, že si jej ponúkol peniaze na potrat." Ked' bol ticho, Lisa pokračovala.

„A čo, ak naň práve teraz išla?"

Lisa sa sústredene dívala na jeho tvár a našla v nej reakciu, ktorú hľadala: zdesenie. Potom dodala posmešne:
,,Trápi ťa svedomie, Roger?"

„Máš pravdu, dočerta, je to tak. Mýliš sa, ak si myslíš, že jedinou príčinou, prečo ju chcem vyhľadať, je zbaviť sa Eddinsona." Zatvoril oči, pošúchal si zamyslene nos a zamrmlal: „Panebože, stále na ňu myslím."

Lisa popíjala kávu a sústredene sa naňho dívala.

,,Neviem prečo, ale cítim určitú povinnosť povedať ti, že je v poriadku. Má svoje plány a uskutočňuje ich. Natalie je silná osobnosť."

„Uvedomil som si to v tú noc, keď som sa s ňou rozprával. Väčšina dievčat v jej situácii by prišla s nastavenými dlaňami, ale ona nie."

,,Mala to vždy ťažké. Nepotrebuje pomoc, vie, ako si poradiť".

,,Nepovieš mi, kde je?" Prosebne na ňu pozrel.

Lisa sa veľ'mi ťažko odpovedalo tak, ako musela.

„Nemôžem. Dala som jej slovo."

,,V poriadku. Nebudem ťa nútiť, aby si ho porušila, ale mohla by si pre mňa niečo urobiť? Povieš Natalie, že ak niečo potrebuje - čokoľvek, aby mi dala o tom vedieť? Povedz jej, že by som sa s ňou rád porozprával, že je to dôležité a opýtaj sa, či by mi zajtra večer nezavolala domov. Takto ani jedna z vás nemusí povedať, kde býva."

„Odovzdám odkaz, ale nemyslím si, že zavolá. Je zanovitá, takmer taká tvrdohlavá ako jej otec."

Roger sa pozrel do šálky.

„Počúvaj, nešla..." Prehltol naprázdno s ustarosteným výrazom v očiach, ,,nešla na potrat, však?"

,,Nie, nešla." Očividne sa mu uľavilo.

-
Keď neskoro večer zdvihla Natalie slúchadlo, Lisa oznamovala:
,,Roger ma vyhľadal."

Natalienina ruka sa zastavila na temene hlavy, ako si vlasy odhadzovala dozadu. Zdalo sa jej, že jej zastalo srdce.

,,Nepovedala si mu nič, však?"

,,Nie, len som mu pochválila opuchlinu. Tvoj otec to naozaj myslel vážne!"

Natalie sa musela poriadne ovládať, aby sa neopýtala, či je Roger  naozaj v poriadku. Namiesto toho predstierala ľahostajnosť.

„Som presvedčená, že ti neprišiel ukázať bojové jazvy.
,,Čo chcel?"

,,Vedieť, kde si. Chce sa s tebou rozprávať."

,,O čom?"

,,Nuž, čo myslíš, o čom, Nat? Nie je až taký zlý. Ani sa nesťažoval, že dostal bitku. Zdá sa, že si úprimne robí starosti o teba a chce zariadiť, aby mohol platiť na dieťa, to je všetko."

,,Lotor!" zvolala Natalie a vrhla úzkostlivý pohľad dolu do haly, ako keby sa chcela ubezpečiť, že nikto nepočúva.

„Dobre, dobre! Ja som iba poslíček. Chce, aby si mu zavolala dnes večer domov."

V slúchadle nastalo ticho.

,,Nat, počula si ma?"

„Počula."

„A nezavoláš mu?"

,,Nie."

,,Povedal, že si chce o niečom s tebou pohovoriť." Lisin hlas znel dosť dôrazne. ,,Počúvaj, Nat, celkom ma prekvapil. Myslela som si, že sa pokúsi vylákať zo mňa, kde bývaš, ale neurobil to. Povedal, že ak ho zavoláš, ani jedna z nás nemusí prezradiť tajomstvo."

„Veľmi čestný prístup," povedala Natalie odmerane.

,,Takto, Nat. Nie sú všetci muži ako tvoj otec. Napríklad Roger Harris je od tvojho otca vzdialený na sto honov."

„Lisa, začínam mať dojem, že už nie si na mojej strane, ale na jeho."

,,Nie je to tak. Ale keďže stojím uprostred, mám na obidve strany lepší pohľad. Vždy som bola na tvojej strane, ale nemôžem za to, keď si myslím, že by si mu mala aspoň zavolať."

„Čerta zavolám! Nechcem Rogera Harrisa, ani jeho peniaze!"

,,Dobre, dobre! Stačí! Nebudem strácať čas hádaním sa na túto tému, pretože viem, že si sa už rozhodla."

Natalie bola taká pohrúžená do rozhovoru s Lisou, že si ani nevšimla tri dievčatá, ktoré si vošli do kuchyne niečo zjesť.

Odtiaľ sa dali telefonické hovory ľahko odpočúvať.

Položila slúchadlo a išla do svojej izby. Lisine reči ju rozrušili väčšmi, ako si chcela priznať.

Čakali ju ťažké mesiace. Mala by to jednoduchšie, keby prijala od Rogera peniaze alebo morálnu podporu. Bála sa však, že keby sa naňho v niečom spoľahla, mohol by na ňu i na jej rozhodnutia o budúcnosti vplývať. Bude lepšie zostať tu, kde je život jednoduchší ako ten, ktorý opustila.

V domove Horizont nerobil nikto policajta, pretože tu boli všetky na jednej lodi. Alebo aspoň si to mysleli.