Oddelené postele (Dokončené)

31.

Doma jej pomohol z kabáta a pozeral za ňou, ako potichu kráča hore schodmi.

„Natalie, môžem ti nejako pomôcť? Nemám ti niečo pri chystať?"

Zastala, akoby nevedela, kde je. S rukami vo vreckách šiel za ňou, túžil, aby povedala aspoň: „Urob mi kakao, pohlaď ma po chrbte, pusti nejakú hudbu, objím ma..."

Ale ona ho vymkla, uzavrela sa do svojej starostlivo stráženej osamelosti.

„Nie, ďakujem. Som veľmi unavená, Roger. Chcem si ísť ľahnúť."

Meravo kráčala hore, rovno do spálne a zatvorila dvere
pred útechou, ktorú jej chcel ponúknuť.

Stál uprostred obývačky a dlho civel do prázdna. Mal zavreté oči. Iba ohryzok mu kŕčovito behal hore-dolu.

Predstavil si Marthu, potom Natalieninu tvár, keď pozerala na matkino nehybné telo. Sadol si na kraj sedačky a tvár si skryl do dlaní.

Nevedel, koľko času ubehlo, keď si napokon vzdychol, vstal a zavolal otcovi.

Ustlal si na sedačke, unavene si vyzliekol košeľu a nohavice, zhasol svetlo, ale nešiel si ľahnúť, zastal pred posuvnými sklenými dverami a hľadel do ebenovej noci.

Potreboval ju, tak veľmi potreboval tú ženu tam hore ako ona jeho.

Modravou ubolenou nocou sa zakrádal slabý, tlmený zvuk, odvrátil sa, keď ho začul.

Započúval sa, znovu sa ozval ten vzdialený, vysoký zvuk, čo pripomínal zavýjajúci, bolestne kvíliaci vietor, už vedel, čo to je, keď kráčal v tme po schodoch.

Zastal predo dvermi spálne a načúval. Najprv sa dlaňou, potom čelom oprel o drevo. A keď to už nemohol vydržať, nahmatal kľučku a potichu otvoril.

V prítmí matne videl svetlomodrú plachtu, potichu prešiel izbou, nahol sa a rukami šmátral okolo seba.

Cítil ju schúlenú pod prikrývkou, ktorú si stiahla až na hlavu.

Rukami prešiel po tele skrútenom ako had, od ľútosti mu v hrdle navrela hrča, spod prikrývky, v ktorej našla útočisko ako dieťa v matkinom lone, sa ozývali zadúšavé vysoké vzlyky.

Zľahka potiahol prikrývku, no ešte prudšie ju stiahla na seba.

„Natalie," oslovil ju, ale city mu uviazli v hrdle.

Kŕčovito zvierala prikrývku, napokon sa mu predsa podarilo uvoľniť ju spod stuhnutých prstov, ležala stočená, oboma rukami si zakrývala hlavu s lakťami pritisnutými ku kolenám.

Zľahka nadvihol prikrývku a ľahol si k nej. Chcel si ju privinúť do náručia, no ešte väčšmi sa schúlila a osamelo kvílivo nariekala, až ho z toho štípali oči.

Zašepkal roztraseným hlasom: „Nat, pomôžem ti, dovoľ mi to, Nat."

Zaťatými päsťami sa držala vlasov, uvoľnil jej zovretie, dlaňou ju pohladil po ruke, hruďou sa pritisol k jej skrútenému chrbtu, ale dlho to tak nevydržal.

Oprel sa o lakeť, nahol sa nad ňu, odhrnul jej vlasy a chrapľavým hlasom ju ubezpečoval:
„Ja som tu, Nat, som pri tebe. Netráp sa sama."

„Mamaaa..." zanariekala ľútostivo do tmy, ,,ma-maaaa..."

„Prosím ťa, Nat, prosím," naliehal Roger, znovu ju pohladil po ruke a zistil, že má obe ruky zakliesnené medzi kolenami.

„Mama!" opäť zanariekala.

Celé telo sa jej chvelo, chcel ju upokojiť, ako najlepšie vedel, rukou opretou o jej stehno ju chytil za koleno a chrbtom si ju pritiahol k sebe.

„Zlato moje, to som ja, Roger. Nerob mi to, prosím. Chcem ti pomôcť... chcem ťa držať, prosím ťa. Otoč sa, Nat, obráť sa mne. Som tu."