Oddelené postele (Dokončené)

36.

V to leto mala Natalie najväčšiu radosť z Mandy. A hoci sa zdráhala prejaviť svoju lásku voči iným, svojmu dieťaťu ju rozdávala plným priehrštím.

Akoby už samotný dotyk s Mandy liečil jej ubolenú dušu a vracal ju späť do života.

Niekedy vzala dievčatko k sebe do postele, otočila sa na bok, priložila si k perám jej drobučkú nôžku a láskala sa s jej maličkými prštekmi. Zahrnula dieťa všetkými citmi, čo sa v nej nahromadili.

Prihovárala sa malej hláskom nežným ako cukrová vata a vylievala si pred ňou srdce.

„Vieš, ako veľmi som ľúbila tvojho ocka? Tak veľmi, až som si myslela, že to neprežijem, keď odišiel. Ale mám teba a ľúbim ťa, a ty si mi pomohla dostať sa z toho. Chvíľu to síce trvalo, ale už to nie je také zlé.

Vieš, že tvoj otec je veľký fešák? Máš po ňom noštek a jeho pekné vlásky. Ktovie, po kom máš ústočká, ťažko povedať.

Bože Mandy, ty si sa na mňa usmiala? Kedy si sa to naučila? Poď, skús to znova. Áno, tak. Keď sa usmievaš, vyzeráš ako stará mama Rose. Máš vynikajúcu starú mamu a starého otca tiež.

Vieš, že máš veľké šťastie, zlato moje? Veľmi ťa ľúbia. Aj stará mama Martha ťa ľúbi. A ja som tá najšťastnejšia mama na zemi. Preto, lebo ťa mám a ľúbim ťa, ako nikto na svete. Na to nikdy nezabudni, vieš, tak veľmi, veľmi som ťa chcela."

Svoj monológ prerušovala bozkami a láskaním, dieťatko ani nemrklo, iba na ňu dôverčivo vyvaľovalo okále.

Potom prišiel deň, keď sa Mandy naučila načahovať rúčky.

Keď sa po prvý raz načiahla za Natalieninou tvárou, jej
mama mala takú obrovskú radosť, akú doteraz nepoznala. Čistú, poškvrnenú, ničím neskazenú, ako predošlé Natalienine lásky.

Zvlhli jej oči z toho nádherného citu, ktorý ju celú pre mkol, srdce jej išlo vyskočiť z hrude.

Malá rástla, reagovala na prejavy lásky a čoraz väčšmi svoju matku presviedčala, že sa v nej skrýva čosi, o čom nemala ani tušenia: trpezlivosť, milota, neha, schopnosť kedykoľvek sa od srdca zasmiať, materinská láska a akási vrodená schopnosť poskytnúť dieťaťu pocit bezpečia.

Všetko robili spolu. Opaľovali sa na terase, plávali v bazéne, sprchovali sa, a práve, keď sa sprchovali, Mandy sa po prvý raz nahlas zasmiala, jedli Mandyinu detskú stravu, jedna lyžička pre malú, jedna pre mamu, navštevovali Marthu, spolu chodievali na nákupy a zapísali Natalie znovu do školy.

Natalie mala však dosť rozumu, aby nebrávala Mandy so sebou do postele, aj keby jej bolo oveľa príjemnejšie mať vedľa seba takú milú spoločnosť.

Keď bolo načase ísť spať, rázne položila Mandy do postieľky v detskej izbe a sama spala v obrovskej manželskej posteli.

Zakaždým v nej spomínala na Rogera a na tých pár nocí, ktoré tu spolu strávili.

Rozmýšľala, či by bol ešte s ňou, keby mu hneď od začiatku navrhla, aby spávali spolu.

Spomienky a výčitky jej teraz pomáhali, pretože sa z nich veľmi poučila a dozvedela o svojich chybách.
A s Mandyinou pomocou sa naučila, že je oveľa príjemnejšie byť milou a srdečnou, ako chladnou a uzavretou osobou.

Naučila sa, čo všetko dá človeku láska a že to staré porekadlo má predsa len pravdu: čím viac lásky dáš, tým viac dostaneš.

Koncom augusta prišiel domov John. Bol nesmierne rozčarovaný, keď zistil, že Roger a Natalie spolu nežijú, vyletel na sestru a vyčítal jej, že sa dosť neusilovala udržať si muža, ktorý sa tak veľmi snažil nájsť si k nej cestu.