Daughter of the Devil

...Predstavenie...

Milý Denníček,
tak na začiatok by som sa Ti asi mala predstaviť. Volám sa Gertrúda Nightingale, ale všetci ma volajú Gertie. Mám pätnásť rokov a dnes to je už týždeň, čo  žijem v detskom domove. Vieš, je zaujímavé ako sa ten najúžasnejší moment v mojom živote strhol na pár najodpornejších minút, na ktoré nikdy nezabudnem. Chceš vedieť ako som sa tu ocitla?

No, najskôr som mala dvoch milujúcich rodičov. Neskôr sa z môjho otca stal tak trocha workoholik, ale aj tak som ho mala rada. Jedného dňa, keď už som si myslela, že všetko zlé z môjho života pominulo a ja už budem žiť konečne šťastný život s mamou aj otcom, sa všetko zrútilo ... 

Keď ma naši viezli z môjho koncertu, spôsobili sme autohaváriu. Ja ... myslím, že za to môžem ja. Spýtala som sa otca, či by sme nemohli ďalší deň spolu zájsť na zmrzlinu. On sa na mňa otočil, žmurkol na mňa - no a vtedy sa to stalo. Tých prekliatych päť sekúnd!!! Ocko sa vtedy nedíval na cestu a mama sa pozerala na nás ... Keď si všimla svetlá  kamiónu, bolo už neskoro. Jej výkrik už tomu nemohol zabrániť. Naše auto čelne vrazilo do kamiónu, ktorý išiel v protismere - v našom jazdnom pruhu.

Veľa si z toho nepamätám ... Videla som len naše horiace auto, ktoré pomaly padalo z mostu. Nakoniec aj spadlo. Nevedela som, či je to dobré alebo nie - veď voda predsa zahasí ten oheň, ktorý naše auto pohlcuje. Stala som sa divákom. Všetko som to pozorovala zo zadného sedadla nášho auta.

Ocko nehybne ležal na sedadle šoféra, jeho hlava mu spočívala na hrudi a ruka mu ovísala v neprirodzenom uhle. Mama na tom nebola o nič lepšie. Ruky mala celé dorezané od skla, a jej krv sfarbovala vodu okolo nej do červena. 

Netuším ako som to mohla prežiť bez vážnych zranení. Ja ... to predsa nie je fér! Prečo som to namiesto nich nemohla byť ja?! Prečo? Túto otázku si pokladám každú sekundu môjho mizerného života. Ako to, že ja som sa dostala von? Keď za mnou  do nemocnice prišli policajti, pýtali sa ma ako som sa dostala von.

,,Ako to myslíte?" spýtala som sa ich.

,,Ten mladík, čo Vás priniesol, povedal sestričke, že Vás našiel ležať na brehu jazera. Nespomínate si na to?"

Pozerala som na nich s ústami otvorenými dokorán. Ja som sa dostala z auta sama? Prečo teda rodičia nevyšli spolu so mnou? Celé sa mi to zdalo nevysvetliteľné, nepochopiteľné...

Tak, dúfam, že si pochopil moju situáciu. Neviem, koľko času tu strávim - dni, týždne, možno roky... Jediné, na čom mi teraz záleží, je spomenúť si na tú noc, na moment, kedy som sa dostala z auta. 

Ďakujem, že som si do teba mohla vyliať svoje srdce. Odkedy som sem prišla, neprehovorila som s nikým, okrem vedúcej domova.

Zatiaľ zmätená Gertie

 Odložila som pero a skryla si denník pod matrac. Sadla som si na posteľ a dôkladne si prezrela svoju izbu. Predtým som sa tu nejako nerozhliadala - nemala som na to čas. Všetky tie policajné vypočúvania a tak ... 

Keďže sa posteľ nachádza v jednom z kútov  izby, mám odtiaľ dobrý výhľad. Oproti posteli je toaletný stolík so zrkadlom, mohutné kreslo a vedľa neho sa črtá obrovské viktoriánske okno. Naľavo od jej postele sú dve veľké skrine na oblečenie a jedna menšia komoda. Napravo dvere a vešiak na kabáty. Na to, že je to detský domov, je izba celkom dobre zariadená. Jedlo mi zatiaľ nosili do izby, pretože som z nej odmietala vyjsť.

Od zajtra sa však všetko zmení. Autohaváriou sa to len začalo. O tom som však nič netušila....

☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆

☆ Hi my fallen angels! ☆

Taak je tu druhá kapitola môjho nového príbehu :) Dúfam, že sa páčila ;) 

Chcem poďakovať aj svojej sesternici z 2. kolena, že ma dotlačila k písaniu :D Veľmi mi to chýbalo, len som si na to nevedela nájsť čas :( Mrzí ma to. Budem sa snažiť písať pravidelnejšie. 

Ďakujem všetkým, ktorí čítajú tento príbeh :) 

~ Teddy_29 ☆