Daughter of the Devil

61. Časť

,,Clariell, nie som anjel strážny, ale archanjel."

No, musím uznať, že to pre mňa nebol až taký veľký šok. Rátala som s tým totiž ako s jednou z možností. Aj tak ma to ale prekvapilo.

,,Wow," dostala som zo seba a oprela sa dozadu. ,,Akože, tak trochu som to aj čakala, ale aj tak ma to jemne vyviedlo z miery," priznala som.

,,Nehneváš sa na mňa?" prekvapene sa spýtal Rochel.

,,Nie. Nemám sa prečo. Každý má predsa svoje tajomstvá," povzbudivo som sa naňho usmiala. ,,Rada by som však vedela o tebe viac, o tvojej rodine, ak ti to nevadí," požiadala som ho skromne.

,,Dobre, nevadí. Som Rochel, to už vieš. Mám 9685 rokov a naozaj som z rodu Zlatých krídel. Moja mama je pôvodom anjel strážny, to jej pôvod som využil ako malé klamstvo, a volá sa Auriell. No a môj otec je archanjel Gabriel, určite si o ňom už počula," veľavýznamne na mňa pozrel. 

,,P-počkať ... ten archanjel Gabriel?" prekvapene som naňho zízala.

,,Áno, presne ten," potvrdil mi Rochel. ,,Vieš, po Veľkej vojne sa archanjeli separovali do dvoch skupín - tí, ktorí podporovali Michaela, a tí s Luciferom. Mnoho z nich sa totiž do vojny nezapojilo, napriek tomu, že neboli nestranní, mali svoj názor. Môj otec spočiatku bojoval s Michaelom, no potom mu došlo, že to nie je správne. Preto nebojoval do konca - snažil sa Michaelových stúpencov odhovoriť od útoku, čo sa mu však nepodarilo. Nestihol sa však postaviť na Luciferovu stranu.
Odvtedy ho nemá v láske ani jedna strana - Michaelova ho považuje za zradcu, a Luciferova za nepriateľa," smutne si vzdychol a prehrabol si vlasy. 

,,Ach, to ma tak mrzí. Mohla by som sa o tom porozprávať s otcom a vysvetliť mu, ako to všetko v skutočnosti bolo," navrhla som mu v snahe pozdvihnúť jeho náladu.

,,Vážne? Ale ako to chceš dosiahnuť?" spýtal sa ma váhavo. 

,,Nó ... najlepšie sa nám komunikuje, ak som smrteľne vyčerpaná - napríklad vtedy, keď si ma porazil, som ho videla po prvýkrát, a bolo to asi najdlhšie a najlepšie spojenie, aké sme doposiaľ mali," vysvetlila som mu.

Jeho reakcia sa dala očakávať. Zhrozene sa na mňa pozrel a nesúhlasne pritom krútil hlavou.

,,Nie. V žiadnom prípade. To ti nedovolím - konečne sa zotavuješ, takéto vyčerpanie by tvoje uzdravovanie veľmi spomalilo, dokonca by ho mohlo i na deň alebo dva úplne zastaviť. Môj otec by to nechcel, žije tak predsa už tisícky rokov. A ešte je tu veľká pravdepodobnosť, že sa nám konečne podarí zostaviť dobrú pátraciu skupinu, takže možno nepotrvá dlho a svojho otca skutočne uvidíš," chytil ma za ruky (ani neviem, kedy zišiel z kresla a kľakol si predo mňa). 
,,Prosím, sľúb mi, že sa nebudeš snažiť úmyselne vyčerpať svoje sily, aby si ho mohla vidieť. Viem, že je to pre teba určite ťažké, no prosím, sľúb mi to."

Pri pohľade naňho bolo stopercentne nemožné povedať mu nie. Bol zúfalý - a nebolo to len moje zdanie. Naozaj už bol zo mňa zúfalý. Muselo to byť preňho hrozné, vidieť ma toľkokrát na ošetrovni, dokonca mi ešte aj ošetrovať rany ... Ak by to bolo opačne, určite by som ho práve prosila o to isté.

,,Sľubujem. Áno, je pre mňa ťažké, že sa s ním nemôžem vidieť aj inou cestou, no vidím, ako ti ubližujem a je mi preto zo seba zle. Neznesiem pohľad na to, ako sa kvôli mne trápiš," rozvzlykala som sa.

Pri ňom som mohla plakať. Vedela som to, bola som si tým jednoducho istá. Skrátka bol mojou spriaznenou dušou, mojím anjelom strážnym (aj keď ním v skutočnosti nebol). Čím dlhšie som ho poznala, tým viac som si to uvedomovala.