Daughter of the Devil

49. Časť

RaTko, táto časť je venovaná tebe, keďže si hovoril, že som ti venovala len 1 ;) 

♥ Prajem príjemné čítanie ♥

,,Oci?"

,,Čo prosím ťa stále vystrájaš?" pokrútil nado mnou hlavou. ,,To tam za zranenia dostávate plusové body alebo čo?" 

,,Ja jednoducho zranenia priťahujem," mykla som plecom. ,,Ako to, že ťa tentokrát aj vidím?" 

,,Si veľmi vyčerpaná a to zranenie je vážne, preto je teraz naše spojenie také silné. Prosím, povedz mi, že ti to práve teraz niekto ošetruje," zašepkal zúfalo.

,,Nooo, nechcela som s tým ísť zas na ošetrovňu, tak som si to skúsila ošetriť sama ..." zahanbene som sklopila pohľad.

,,Si ty normálna?! Môžeš dostať otravu krvi - na tú sa dá do pár hodín zomrieť! Ach, prečo len musíš mať povahu po mne?" zamrmlal si popod nos.

Takéhoto rozčúleného som ho ešte nevidela, a to som tu minule bola s oveľa horším zranením. Pohol sa ku mne a  pozorne so obzeral moju nohu. Mračil sa a popri tom krčil nos. Položil mi ruku asi pol centimetra nad moje zranenie a z nej mu začala prúdiť bledučko ružová žiara. Rukou mi prechádzal od kolena k boku a späť, akoby tú podliatinu skenoval.

,,Vedel som to," nespokojne tľoskol jazykom. ,,Je to infekcia. Nemôžem však presne určiť, aké zlé to je, keďže tu v skutočnosti nie si," znova sa zamračil na moju nohu a žiara z jeho ruky zmizla.

Chytil mi ruky do svojich a jemne mi ich stisol. Prekvapilo ma, že som to cítila. Myslela som, že nebudem schopná to cítiť počas mimotelového zážitku. Prekvapene som pozrela na naše spojené ruky. Z tých jeho ku mne prechádzalo príjemné teplo, ktoré mi dodávalo energiu.

,,To nevadí, oci. Mne stačí, že som tu s tebou, a že som ťa mohla znovu vidieť," srdečne som sa naňho usmiala.

,,Ako sa ti to stalo?" spýtal sa ustarane.

Nasucho som preglgla. Zabudla som, že ma upozorňoval, aby som sa od Zecheho držala ďalej. Klamať mu však nebudem.

,,Bojovala som so Zechem a nejako sa to zvrtlo, no najskôr to ani veľmi nebolelo," vyhŕkla som na jeden nádych.

,,Zeche... Ten Michaelov syn Ezechiel?" zavrčal a nevedome zosilnil stisk na mojich rukách, no nie veľa, takže to nebolelo.

,,Áno, ten. Mám sa pred ním na pozore, ale nevyhýbala som sa mu. Po prvé sa to tak nejak ani nedá, keďže máme izby vedľa seba a po druhé ma zachránil," priznala som.

,,Fajn, s tým vyhýbaním som to možno trošku prehnal, nemôžem predsa niekomu prisudzovať otcovské hriechy. Ale dávaj si pozor, pre istotu," vystríhal ma.

,,Jasné, oci. Keď sa dám dokopy, zahlásim sa na misiu, aby som ťa našla," vyšlo zo mňa odrazu, ani neviem ako.

Podvedome som to chcela spraviť už dávno, odkedy som sa dozvedela, že je mojím skutočným otcom. Predtým som však nikdy nemala dosť času mu to oznámiť a taktiež dostatok skúseností s lietaním, bojom, mágiou a tým všetkým. 

,,Ach, zlatíčko, bodaj by sa vám to podarilo," smutne sa usmial, ,,a keby som ti aspoň mohol poskytnúť nejaké indície, no ani ja nemám najmenšiu šajnu, kde to sme, a to už som tu dosť dlho," trpko sa uškrnul.

,,Ja ťa nájdem," vystrčila som bojovne bradu, ,,aj keby som sa sem musela doplaziť."

,,To je moje dievčatko," vrátil sa mu na tvár láskavý úsmev, ,,ale aj tak ťa poprosím, aby si bola opatrná. Ak by sa ti stalo niečo vážne, nemal by som ti ako pomôcť ..."