Daughter of the Devil

22. Časť

Chcela by som ešte na začiatku podotknúť jeden veľmi dôležitý detail - nový cover tohto príbehu vytvorila moja najobľúbenejšia osôbka ElisabetBrian  :) Ďakujem ♥

*      *      *      *      *

,,Koľko je vlastne hodín?" spýtala som sa Zecheho.

,,O chvíľu sa bude podávať obed."

,,Tak to by sme sa mali nachystať," vyskočila som z postele a ponáhľala sa do kúpeľne, aby som si ju zabrala ako prvá.

,,Ale pohni si!" zakričal za mnou Zeche.

Čo najrýchlejšie som sa poumývala, vyčesala si vysoký cop a zakričala som Zechemu, že má kúpeľňu voľnú. Ja som sa zatiaľ pobrala do svojej izby, kde som sa prezliekla do tréningového, zobrala so sebou aj chrániče a vrátila som sa späť do Zecheho izby.

Ten už bol tiež oblečený, teda až na ponožky, ktoré si práve naťahoval.

,,Načo ti sú chrániče?  A prečo si vlastne v tréningovom? Dnes máš predsa voľno," zamračil sa na mňa.

,,Aj napriek voľnu sa potrebujem udržiavať vo forme - a taktiež sa potrebujem zahriať pred tréningom so Sitaelom a možno aj Belfagorom," mykla som plecom.

V skutočnosti som si chcela bojom vyčistiť hlavu, a taktiež nenápadne zistiť niečo o tom zlatom svetle. 

,,A ja sa na vás akože budem musieť pozerať, hej?" nahnevane stisol pery do tenkej čiarky.

,,Nemusíš - môžeš zostať na izbe, ísť do knižnice, alebo hocikde inde, kde na nás nebudeš vidieť," uškrnula som sa naňho.

,,A vlastne, rád sa budem pozerať, ako tvoj partner trpí," šibalsky mu zablysli oči a na tvári sa mu roztiahol opäť jeho známy úškrn. 

,,Á, skutočný Zeche je späť vo svojom tele," zasmiala som sa a kývla hlavou k dverám, ,,takže by sme sa mohli ísť konečne niečoho najesť." 

,,Jasné," vstal s úsmevom a išiel za mnou.

Dnes už mu to po schodoch šlo oveľa lepšie. Keď sme vkročili do jedálne, takmer nikto tam ešte nebol. Sadli sme si na naše zvyčajné miesta. 

O chvíľu už k nášmu stolu mierili dve postavy oblečené v uniformách, ktoré sa nosia v kuchyni. Jedna z nich sa vybrala na opačný koniec stola, a jedna zostala pri nás, keďže sedávame na konci bližšom ku dverám.

Naraz zdvihli ruky do vzduchu, spravili s nimi nejaké zvláštne krúživé pohyby, a na stole - priamo v strede po celej jeho dĺžke -  sa zrazu zjavili jedlá všemožného výberu. Ešte nikdy som nevidela prestieranie - vždy som prišla v strede alebo ku koncu stolovania, takže som ani nemala šancu zistiť, že jedlo sem nenosia, ale pričarujú.

Omámene som sledovala, ako odchádzajú, zatiaľ čo sa Zeche úplne v pohode pustil do jedla. 

,,Tak najskôr hovoríš, ako veľmi sa chceš najesť a potom sa jedla ani nechytíš?" zamumlal s plnými ústami.

,,Čože? ... Ty si vedel, ako prestierajú?" odvetila som neprítomne.

,,Jasné. Ja som tu vyrastal - teda, ak sa to tak dá nazvať..." zamrmlal a nabral si ďalšiu porciu pečených zemiakov.