Daughter of the Devil

43. Časť

! ↑ na obrázku máte Clariell ↑ !

Celou miestnosťou sa ozýval náš smiech. Jeho modré oči žiarili ako dva zafíry v ohni. Z toho smiechu nebol ani jeden z nás schopný plnohodnotného výpadu, tak sme odhodili meče a "bojovali" sme len holými rukami.

,,Isto sa ti nepodarí ma trafiť. Veď pozri na tie svoje kratušké rušišky - nedočiahneš!" zasmial sa Zeche a následne ma šťuchol do boku.

,,Tak ty ma teda budeš provokovať? Neviem, kto proti mne vždy prehral," vyplazila som naňho jazyk.

,,Ja za to nemôžem, nemám v sebe krv najlepšieho bojovníka spomedzi anjelov,"  zafňukal naoko, no hneď nato sa rozosmial, ,,ale aspoň mám dlhé ruky," zatiahol a demonštratívne mi ich obmotal okolo pásu a pritiahol si ma bližšie.

Môj hrudník rozvibroval potláčaný smiech. Tváril sa tak nevinne, až mi to pripadalo nemožné!

,,To vidím. No ako ma chceš v tejto polohe poraziť? Mal by si trochu popracovať na technike," uškrnula som sa naňho, stúpla som si na špičky a potľapkala ho po hlave ako psíka.

,,No predsa takto,"  prehovoril hlasom, akoby som bola nejaký nechápavý puk a spravil so mnou hlboký záklon.

,,Prepána Zeche, chceš ma snáď prelomiť napoly?" vykríkla som so smiechom.

Mohli sme si dovoliť robiť blbosti, v tréningovej hale sme boli sami.

,,O to sa zrovna nesnažím, Srdiečko," žmurkol na mňa a začal sa nebezpečne približovať.

,,A o čo sa teda snažíš?" rypla som si doňho trošku.

,,Hneď ti ukážem," zašepkal chrapľavo a priblížil svoje pery k mojim.

Môj pohľad padol na jeho dokonale vykrojené ústa, potom sa presunul na bezchybný nos a zastavil sa na jeho krásnych zelených očiach. V jeho mocných rukách som sa cítila tak ... bezpečne. Krásne sa na mňa usmial a prekonal aj posledné milimetre medzi nami.

Kto by bol povedal, že Rochelove bozky mi prídu také známe ...

Zo sna ma vytrhlo akési zemetrasenie. To vyvolal Zeche tým, že mnou triasol ako zmyslov zbavený. Vystrelila som do sedu a takmer mu jednu strelila, kým som si uvedomila, čo sa vlastne deje.

,,Srdiečko, toto mi už nerob, dobre?" vydýchol si s úľavou a pritiahol si ma k sebe do objatia.

Pred očami sa mi stále premietala Rochelova tvár a na perách som cítila tie jeho, akoby to bola skutočnosť a nie sen. 

,,Čo sa stalo?" spýtala som sa ho zmätene a trochu sa od neho odtiahla, no stále sme jeden druhého držali okolo pásu.

,,Ako si spomínala - prestala si dýchať. Všimol som si to až po chvíli, keď už sa ti z tváre vytratila farba. Začal som tebou triasť, no vôbec to nepomáhalo, tak som ťa uštipol do ruky, ale ani to nepomohlo. Nakoniec som tebou zatriasol celou silou a vtedy si sa konečne prebrala," zosumarizoval mi. 

,,Uff, dnes už radšej ani nezaspím," vzdychla som si a jednou rukou si pretrela tvár. 

Potom som si plne uvedomila, že ešte stále sedíme v objatí, tak som sa hneď odtiahla a vstala z postele. Hneď som siahla po barle a oprela sa o ne.

,,Kam ideš?" spýtal sa prekvapene Zeche.

,,Idem si opláchnuť tvár studenou vodou, potrebujem sa prebrať," odpovedala som mu bezvýrazným hlasom a na chvíľu som zmizla do kúpeľne.