Daughter of the Devil

5. Časť

,,Nie. Nie, nie, nie," krútila som hlavou a strelila som po ňom prosebným pohľadom.

,,Bohužial Srdiečko, nemala si ráno provokovať," uškrnul sa na mňa Zeche.

,,Ale no ták! Veď to boli len tri plátky slaniny, nezjedla som predsa celý tanier!" zúfalo som rozhodila rukami.

,,Pripravení?" ozval sa hlas toho zeleno-zlato-okého učiteľa, ktorý mi včera vysvetľoval Luciferov príbeh.

,,Odjakživa," samoľúbo sa uškrnul Zeche stojaci oproti mne.

,,Nie," pípla som, no buď ma nepočuli, alebo ma totálne odignorovali.

,,Tri."

'Bože, ja tu dnes zomriem!'

,,Dva."

'Musím to nejako zastaviť - veď ma doriadi na nepoznanie!'

,,Jeden. BOJ!" ozvalo sa celou tréningovou halou.

,,Boj! Boj! Boj!" skandovali ostatní.

,,Prepáč," zašepkal Zeche - alebo sa mi to len zdalo? 

Z jeho prstov zrazu vystrelil modrý plameň, ktorý ma následne pripravil o vedomie.

Naozaj zašepkal to prepáč? To však teraz nebolo také dôležité ako tma, ktorá ma pohltila.

☆☆☆☆☆☆☆☆☆☆

,,... kámo, ty si ju teda vôbec nešetril!" zasmial sa povedomý chlapčenský hlas niekde blízko mňa. Z toho hlasného zvuku mi takmer praskla hlava.

,,Veď si o to aj koledovala. Zjedla mi moju slaninu!"zamrnčal ďalší známy hlas. 

Ako sa to len volá jeho majiteľ?

,,Zeche, mohol si si to odpustiť. Keď si niečo vyviedol ty - a môžem povedať, že mnohokrát to bolo horšie, ako zjedenie raňajok -, ostal si bez trestu. A ona? Veď si ju pripravil o vedomie kúzlom, aké sa učí až na piatej úrovni," vstúpil do debaty tretí hlas.

'Hm, takže Zeche.'

,,To že som ostal bez trestu bude mojím rodom a pôvodom. A nemôžem za to, že sa ani nepokúsila brániť!" vyhŕkol Zeche.

,,Mohli by ste byť tichšie? Z toho hurhaja čo tu robíte mi ide prasknúť hlava," zamrmlala som a konečne som otvorila oči. 

Predo mnou sa nachádzalo päť chalanov - jeden krajší ako druhý.

,,Ty si už hore?" prekvapene na mňa zízal jeden z nich.

,,Wow, tak toto bolo najrýchlejšie prebudenie po 'elis verati' , aké som kedy videl," zaskočene zašepkal ďalší.

,,Áno, som hore. A za tú slaninu tá bolesť stojí. Inak, čo ste to spomínali o pôvode a rodoch?"

,,No, každý z nás má nejaký pôvod - zväčša po rodičoch, ktorí boli samozrejme súčasťou nejakého rodu," odpovedal mi ten, ktorý bol opretý v rohu miestnosti, s rukami prekríženými na hrudi. 

Videla som jeho výrazné modré dúhovky, ktoré  žiarili ako dve svetielka, napriek tomu, že v izbe vládlo - hlavne pre mňa - príjemné šero.

,,Aha. A aký pôvod teda máte vy? Alebo mi aspoň povedzte, z akého ste rodu," spravila som na nich psie očká.

,,Dobre teda. Ja som Rochel z rodu Zlatých krídel, a pôvodom anjel strážny," predstavil sa blondiak.

'Jasné, Rochel! Že ja blbá som zabudla ich mená...'