Daughter of the Devil

20. Časť

... a odobrali sa na spánok, pretože moje veľké bábo bolo vyčerpané.

,,Prepána, Zeche! To si sa nemohol trochu viac brániť?" zafučala som, keď sme konali náročný výstup po schodoch do našej veže. 

,,Tak prepáč, že mi tvoj priateľ  takmer vyrval srdce z tela!" podráždene odvrkol a vystúpil na ďalší schod.

Ja som len nahnevane zavrčala a pokračovala v ceste. Keď sme sa konečne dostali na chodbu, boli sme obaja zadychčaní a vyčerpaní. 

,,Okej, zavediem ťa do izby a potom si pôjdem dať sprchu. Prosím ťa, nič neskúšaj, len pokojne lež a nehýb sa, jasné?" hovorila som mu po ceste do jeho izby. 

,,Fajn. Ale pohni si, dobre?" pozrel na mňa unavene.

,,Jasné. Snaž sa neublížiť si ešte viac," žmurkla som naňho pri odchode.

Rýchlo som vbehla do svojej izby, vyzliekla sa do spodného prádla, schmatla dve osušky, pyžamo a prebehla som do kúpeľne. Tam som zo seba zhodila aj posledné kusy oblečenia a vliezla som pod sprchu.

Keď som stopla vodu, aby som si naniesla šampón na vlasy, začula som Zecheho krik. Okamžite som si okolo tela omotala osušku a bežala do jeho izby. Rozrazila som dvere a pohľadom hľadala tú kôpku obväzov. 

Stál v kúte pri skrini, s napoly vyzlečeným tričkom - jednu ruku mal vyzlečenú, no druhú asi kvôli zraneniam neprevliekol von cez rukáv, a preto mu teraz pol tela zakrývalo tričko, a druhú polovičku mal odhalenú.

,,Zeche, čo som ti hovorila?" vzdychla som si a snažila sa nerozosmiať.

Musela som vyzerať ako vodník, stála som tam bosá, z vlasov mi z tela mi stekala voda, a zelená osuška okolo môjho tela tomu len pridávala na efekte. 

,,Keď ja som myslel ... že si zvládnem aspoň vyzliecť to poondiate tričko," zahundral a otočil sa na mňa.

,,Veď som ti povedala, že máš odpočívať - keď na tom budeš lepšie, môžeš pokojne skúšať vyzliekanie trička hoc i celý deň. No teraz by si sa mal šetriť," zamračila som sa naňho a podišla som bližšie k nemu.

,,V-vyzeráš ako nejaká bohyňa búrky," povedal zastretým hlasom, zatiaľ čo na mňa civel ako teľa na nové vráta. 

,,Vďaka za kompliment, no rada by som svoju očistu dokončila, tak poď sem, nech ti pomôžem s tým tričkom, lebo mi začína byť celkom zima."

Potriasol hlavou, akoby mu práve to malo pomôcť vrátiť sa do reality a ešte viac zmenšil vzdialenosť medzi nami.

,,Dobre, posnažím sa spraviť to tak, aby bola bolesť čo najmenšia," neisto som sa naňho usmiala.

,,Len mi povedz ako sa mám dať, aby sa ti to aj podarilo," zašepkal.

,,Skús nakloniť hlavu, ták, teraz to opatrne prevlečieme ... fajn, presne tak, a teraz ti to čo najopatrnejšie prevlečiem cez ruku - pozor na tie hánky," dirigovala som ho ako malé dieťa a komentovala som situáciu.

Víťazoslávne som hodila jeho tričko na posteľ.

,,Tak, a je to," zatlieskala som si, čo som však rozhodne robiť nemala...

Tým, že som si osušku omotala narýchlo, držala na mne len tak-tak, takže keď som zatlieskala, osuška si pravdepodobne povedala, že si chce pokecať s podlahou a tak sa z ničoho nič zviezla k zemi. Rýchlo som sa zahalila rukami a otočila sa Zechemu chrbtom.

,,Tak toto je teda super odmena za všetku tú bolesť," ozval sa spoza mňa jeho pobavený hlas.

,,Nesmej sa a podaj mi tú blbú osušku," zavrčala som naňho.