Daughter of the Devil

34. Časť

! ! ! NA OBÁLKE JE NOVÝ OBRÁZOK = KNIHA MÁ NOVÝ COVER ! ! ! 

,,Práve som vychádzal zo svojej izby, lebo zvonilo na raňajky, keď som začul srdcervúci krik, ktorý samozrejme nemohol vychádzať z iného miesta, než z Clariellinej izby. Rýchlo som rozrazil jej dvere, aby som zistil čo sa deje, a našiel som ju v kŕčoch kľačať na zemi na kolenách. Z ničoho nič prestala kričať a pozrela sa na mňa ako na zjavenie. 

No a potom sme zistili, že Azazel, ktorý boj tiež v jej izbe, neprejavuje známky života. Pustil som sa teda do oživovania a tuto Srdiečko bežalo po pomoc. Keď sa s Euriell vrátili, definitívne sme sa presvedčili o tom, že je Azazel mŕtvy. Samozrejme sme túto skutočnosť nechceli prijať, a tak sme sa Euriell spýtali, či nepozná spôsob ako ho priviesť späť - čo našťastie vedela.

Museli sme sa dostať do jeho hlavy a priviesť ho k vedomiu. To však vôbec nebolo také ľahké, ako sa nám sprvu zdalo, pretože Azazel odmietal spolupracovať. Museli sme nejako upútať jeho pozornosť, na čo prišla Clariell, ktorá sa na to vzápätí podujala. Bohužiaľ, nereagoval na nič iné, než jej bolesť, takže sme hľadali spôsob, ktorým by sme vyvinuli bolesť na dlhšiu dobu - na dobu tak dlhú, aby sme ho dokázali vrátiť späť.

Najskôr ma donútila zlomiť jej ruku," škaredo na mňa zazrel, ,,potom dokonca rebrá, ale to stačilo len na pár sekúnd jeho pozornosti. A vtedy dostala Clariell ten šialený, no zároveň úžasný nápad - použiť proti nej môj oheň. A tak som začal páliť jej nohu od členku vyššie, pričom som musel ignorovať jej výkriky čírej bolesti a čakal som, kým sa nám Azazel ráči ukázať. Dostal som sa až po stehno, kým konečne dostal rozum a bol ochotný s nami hodiť reč.

Už si poriadne nespomínam, čo sa stalo potom - jednoducho povedané, dostali sme sa odtiaľ - Clariell spálená, Azazel živý a ja s pár škrabancami, opäť v realite, vonku z niekoho hlavy. No, a to je vlastne všetko," mykol plecom a uškrnul sa na ostatných, ktorých sánky sa takmer dotýkali zeme.

,,A to ste stihli behom jedného rána?" spýtal sa omámene Sitael. 

,,Áno, ale nežasla by som nad tým," žmurkla som naňho a skontrolovala novú vrstvu čistučkých bielych obväzov na mojej nohe. 

Rochel bol s ňou hotový už v polovici Zecheho monológu, no ja som radšej počkala kým dorozpráva. 

,,Nestiahol som ich príliš?" kontroloval nohu znova Rochel.

,,Nie, spravil si to perfektne - vôbec necítim, že ich mám na sebe," venovala som mu vďačný úsmev, keď sa vtom ozval môj žalúdok.

,,Á, niekto nám tu vyhladol," s úškrnom poznamenal Haziel.

,,Keby si stratil toľko krvi, čo ona, tiež by si bol hladný," podpichol ho Sitael.

,,Dobre, dobre, mohli by sme prestať spomínať moju krv? Čo tak hovoriť o tom jedle, hm? Ozaj, koľko je vlastne hodín?" spýtala som sa dezorientovane, pretože pri spomienke na krv vôkol a na mojej nohe sa mi zakrútila hlava.

,,Čoskoro budú zvoniť na obed - bude pol jednej," odpovedal mi Rochel, ktorý práve vyhadzoval so koša obaly z obväzov. 

,,Uf, tak to aby sme vyrazili už teraz - neviem, ako dlho mi to s tou nohou potrvá, hlavne keď si videl, ako dobre mi to ide s barlami," uškrnula som sa naňho a snažila sa zliezť z postele.

V mihu oka boli pri mne Zeche, Haziel a Sitael, ktorí ma opatrne zatlačili späť do postele - Belfagor sa ku mne cez nich nemal ako dostať, rovnako tak aj Rochel, ktorého nahnevaný hlas sa ozýval izbou.

,,Dievča, ja ťa asi nikdy nepochopím ... Nemôžeš chodiť, každý jeden pohyb tou nohou ti spôsobuje agóniu a ty sa chceš trepať po svojich na obed?" mrmlal si popod nos, takže mu bolo ledva-ledva rozumieť.

,,My ti donesieme zo všetkého, čo bude vyzerať famózne," žmurkol na mňa Haziel a odstúpil od postele. 

,,Presne tak - vyberieme a prinesieme ti to, čo by si si za normálnych okolností vybrala aj ty sama," uškrnul sa Belfagor, načo sa vežou - a tak aj celou školou - ozvalo dunenie zvonov.

,,Ako chcete," mykla som plecom, ,,ja na vás počkám - nikam snáď neutečiem," poznamenala som sarkasticky. 

Chalani sa na tom zborovo zasmiali a začali sa zberať na odchod.

,,Čoskoro sa vidíme," žmurkol na mňa Zeche a spolu s ostatnými vyšiel z izby. 

Keď za sebou zavreli dvere, unavene som si vzdychla, zaryla sa hlbšie do vankúšov, a zavrela oči, že si na chvíľu oddýchnem. Nejaká vyššia moc si však očividne myslela, že spánku mi zatiaľ stačilo, pretože neprešlo ani päť minút, odkedy som zavrela oči, keď mi niekto zaklopal na dvere.

,,To ste tu tak rýchlo?" spýtala som sa prekvapene smerom k dverám, ,,Ďalej!" zakričala som.

Môj žalúdok zavýjal nadšením, že sa blíži jedlo. Vlastne sa mu ani nečudujem, keďže nemám ani najmenšieho tušenia, kedy som naposledy jedla. Mala by som si spraviť nejaký jedálny plán, aby som nabrala silu, pretože ani moje telo už nie je také silné, ako bývalo.

Vďaka môjmu častému pobytu na ošetrovni nemám toľko času na cvičenie, čo ma naozaj štve. Ak si mám udržať prvenstvo v tabuľke a držať tak Zecheho na uzde, musím na sebe začať makať hneď, ako budem môcť hýbať nohou bez veľkých bolestí. Pche, už teraz si viem predstaviť výraz Euriell, keď sa jej zdôverím so svojím plánom.

A myslím, že Rochel na tom bude podobne. V poslednej dobe sme spolu často - keďže ma väčšinu času dáva dokopy. Je mi ako starší brat, ktorého som nikdy nemala, no je to skvelý pocit - cítiť, že vás má niekto skutočne rád, že mu na vás záleží, a že nemá problém sa o vás postarať, aj keď práve vyzeráte ako najväčšia troska na zemi.

Prekvapuje ma, ako rýchlo som sa s ním aj s ostatnými spriatelila. Na mojej starej škole mi trvalo mesiace, kým som si našla  v triede miesto - aj to bolo samotár. Nikto sa so mnou nechcel kamarátiť, decká sa mi smiali - kvôli tomu, že som malá, že mám husté obočie, dokonca aj kvôli tomu, že mám väčšie svaly než niektorí chlapci. Jednoducho si vždy našli dôvod na urážky, aj keď to niekedy nedávalo zmysel.

A tu? S tými chalanmi sa bavím, akoby sme sa poznali už celé roky.  Cítim medzi nami určitú spriaznenosť, ako keby sme mali spoločný cieľ, spoločnú vášeň pre tú istú vec. Som na škole, kde sa mi nikto nesmeje za to, aká som, práve naopak, tu ma rešpektujú, niektorí ku mne dokonca vzhliadajú - s úctou, obdivom či rešpektom.

Aj keď sa navzájom podpichujeme, cítim sa medzi nimi ako doma, akoby boli moja rodina. Neviem si predstaviť život bez nich - to jednoducho nejde. Sú mojou súčasťou a navždy ňou aj budú, pretože bez nich by bol môj život fádny, čierno-biely, bez iskry.

Stopla som svoje hlboké myšlienky, a ešte raz zakričala ku dverám.

,,Tak idete už konečne dnu, alebo čo?" 

Ani v najmenšom som však nečakala, že sa namiesto chalanov objaví vo dverách Azazel.

☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆

☆ Hi my fallen angels! ☆

Ahojte! ☺ som tu s ďalšou časťou, keďže som chorá a tak som mala čas na prepisovanie (ktorý mal byť venovaný úlohám zo školy, ale čo už :D )

Tak, dnes sme si dali malú dávku hlbokho uvažovanie našej hlavnej hrdinky :D 

Som zvedavá, ktorú postavu / postavy ste so obľúbili najviac, ktoré ich činy vám vŕtajú v hlave, možno čo by ste o nich chceli vedieť ;) 

Teším sa na komentáre, a ďakujem za každé prečítanie a vote ♥

~ Teddy_29 ☆