Daughter of the Devil

54. Časť

  ,,Počkaj, počkaj ... Chceš povedať, že to ty si ma zachránil pri tej nehode?"  

,,To predsa nie je možné, ja som videla len zlaté svetlo..." a vtom mi to doplo.

Všetko do seba zrazu zapadlo ako skladačka, ktorej dlho chýbal posledný kúsok, no ten práve zapadol na svoje miesto. To zlaté svetlo vyžarovalo z Rochela. Preto mi vtedy, keď používal svoju mágiu, bolo také povedomé! Už som ho videla, no nevedela som si v tej chvíli spomenúť kde. 

Tým svetlom bol on. Zlatá žiara, rovnaká zlatá farba ako jeho brnenie, rovnaká ako jeho chrániče na tréningoch. Ako som len mohla byť taká slepá?!

,,Asi ti to práve došlo, čo?" zašepkal. 

,,Ako?" dostala som zo seba. ,,Ako sa ti podarilo zachrániť ma?" tiež som šepkala.

,,Skočil som z mosta. Cítil som, že tvoj život visí na vlásku. Vyrazil som dvere auta, vytiahol ťa von a odniesol ťa do nemocnice. Vedel som, že vo vašom aute sedeli traja anjeli, no nesedel mi na tom váš pôvod. Aby sedeli v jednom aute dvaja svetlí a jeden padlý?  To bolo nemožné. V škole spolu síce vychádzame, no v reálnom svete sa jeden druhému vyhýbame. Niektorí svetlí sa za seba hanbia, iní sú zas príliš hrdí. To ma donútilo byť v tej chvíli v strehu, čo sa nakoniec aj vyplatilo." 

,,Ty si ... cítil, či sme padlí alebo svetlí? Netušila som, že také niečo sa dá," vyhŕkla som v úžase. 

,,Naučil ma to otec predtým, než som odišiel do školy. Povedal, že sa mi to určite zíde - a mal pravdu. Keď som neskôr cestoval po svete, ľahko som sa vyhýbal konfliktom medzi anjelmi práve vďaka tejto schopnosti. Pri tebe a tvojej rodine som však túto schopnosť nevyužil, za čo som si doteraz denno-denne nadával."

,,Mohol by si to naučiť aj mňa?" požiadala som ho.

,,Raz určite áno, no teraz si na to príliš slabá. Najskôr sa musíš úplne uzdraviť," pohladil ma po vlasoch. 

,,Ďakujem," položila som svoju ruku na jeho, ktorá spočívala na mojom bruchu a preplietla som si s ním prsty. 

V tej chvíli sa otvorili dvere a dnu vošla Euriell s táckou v rukách. Miestnosťou sa okamžite rozniesla vôňa jedla. 

,,Dobré ránko, spachtoši ... Ale, ale, nenarúšam vám romantickú chvíľku?" uškrnula sa a pritom zdvihla jedno obočie (silou vôle, samozrejme z tácky s raňajkami xD ).

,,Jedlo nikdy neruší," odpovedala som jej tiež s úškrnom, ,,na takýto servis by som si aj zvykla."

,,Tak to pŕŕ, toto je len výnimočná udalosť," zasmiala sa Euriell, ,,je to darček k tvojmu prežitiu a Rochelovmu návratu." 

,,Fajn, fajn, ďakujeme," zdvihla som ruky do obranného gesta.

Euriell položila tácku do môjho lona  a sadla si na posteľ pre návštevy.

,,Dobrú chuť, hrdličky," usmiala sa na nás potmehúdsky.

,,Ďakujeme," odpovedal jej tentokrát Rochel. 

Ja som na ňu len detinsky vyplazila jazyk a pustila sa do jedla.

Euriell bola pravdepodobne veľmi dobre informovaná, pretože na tácke boli dva taniere, každý plný toho, čo máme z 'raňajkového menu" najradšej. Kým sme jedli, s úsmevom nás pozorovala.

,,Je ti dnes niečo? Si akási príliš veselá," spýtala som sa jej s plnými ústami.

,,Tak, okrem teba tu nikoho nemám, čo je úžasné. Potom je tu fakt, že dnes by som teoreticky mohla mať po neskutočne dlhej dobe voľný večer. A nakoniec - vy dvaja. To je  tiež poriadny dôvod na úsmev," usmiala sa ešte širšie.