Daughter of the Devil

28. Časť

Keď vás niekto páli zaživa a máte zlomené dve rebrá a ruku, ťažko sa vám pri tom myslí na niečo pekné. V tú chvíľu som z celej duše ľutovala svoj plán, nenávidela som samu seba a tiež aj Zecheho, ktorý si to pritom vôbec nezaslúžil.

Jeho plamene už pohlcovali moje stehno, keď som zrazu pocítila nesmiernu úľavu. Bolo to akoby som sa topila, a zrazu ma niekto vytiahol nad hladinu a moje pľúca konečne nasali vzduch. Moja hlava sa začala prečisťovať od bolesti, vystrela som sa a pomaly som otvorila oči.

Predo mnou bol Zeche, ktorý kľačal na kolenách s tvárou zaborenou v dlaniach a plecami trasúcimi sa od potláčaných vzlykov.

,,Zeche, kde je Azazel?" spýtala som sa hlasom, ktorý som vôbec nespoznávala.

V hrdle som mala sucho ako na vyprahnutej púšti, všetko ma bolelo a chcela som sa odtiaľto konečne dostať.

,,Tu som," ozvalo sa spoza mňa.

Z posledných síl som sa otočila za seba, aby som si bola stopercentne istá, že je to naozaj Azazel (aj keď sme sa nachádzali v jeho hlave, takže by to asi nemohol byť nikto iný).

,,Tak to je fajn, pretože sa konečne môžme vrátiť do sveta, v ktorom nie je také pekelné teplo," zažartovala som a s úsmevom na perách som padala do tmy.

Nikam som však nepadla - prebrala som sa do reality.

,,Tak čo? Vyšlo to?" spýtala sa ma Euriel, ktorá bola ako na ihlách.

,,Asi áno, Azazel sa nám prihovoril, bol pri nás," odpovedala som jej a snažila sa postaviť.

Pocítila som pri tom však neskutočnú bolesť a ostala som ležať.

,,Och, preboha, nehýb sa!" vystrašene zhíkla Euriell. ,,Čo to máš s rukou?" spýtala sa roztraseným hlasom.

,,Ou, zabudla som. Nemohli sme Azazela prinútiť aby nás počúval, tak som Zecheho donútila, aby ma tak trochu mučil, nech sa dostaneme bližšie k Azaleovi. No, a skončilo to tak, že mi musel zlomiť ruku, pár rebier a nakoniec použiť svoj oheň na moju nohu," uzavrela som to a s prekvapením som pozrela na svoju nohu, pretože som necítila bolesť - necítila som v nej nič.

,,To je strašné..."

,,Euriell, prečo si necítim nohu?" prerušila som ju s panikou v hlase.

,,Neviem, počkaj, pozriem sa na ňu," odpovedala rýchlo a opatrne mi vyzliekla tepláky.

Odpoveď mi prišla v podobe hrôzostrašného zhíknutia.

,,Prosím, povedz, že to nie je až také zlé, ako si myslím," zašepkala som s nádejou.

,,Myslím, že je to ešte horšie, než si myslíš," odpovedala mi prázdnym hlasom.

Toto už som nezniesla, a tak som sa aj napriek bolesti posadila a pozrela sa na svoju nohu - alebo skôr to, čo bývalo nohou.

Moja smotanová pokožka bola na niektorých miestach spálená na uhol, rovnako ako svaly pod ňou, na iných miestach zas zoškvarená a nepekne fialová.

S ústami dokorán som na ňu nemo zízala hodnú chvíľu.

,,B-bude sa to dať nejako napraviť?" spýtala som sa neprítomne.

,,Myslím, že spoločnými silami by sme ju mohli dať nejako dokopy, no už nikdy nebude taká perfektná ako predtým, a na miestach, kde nemáš takmer žiadne mäso, budeme pracovať týždne, možno mesiace, kým sa nám podarí všetko obnoviť. Ostane ti však nepekná jazva," smutne sa na mňa usmiala.