Daughter of the Devil

38. Časť

,,Môžme ... Je to celkom zdĺhavý proces, možno ním zaberieme celé dopoludnie," informoval ma, kým drvil prísady v prstoch a tie padali do mištičky. 

,,Keďže nemôžem vytiahnuť päty z tejto izby, vôbec mi to neprekáža. Mal si nejaké plány, ktoré som ti týmto prerušila?" 

,,Nie. Dnes učím až poobede, takže si zvolila ideálny čas. Aj keď, musím sa ti priznať, že ak by som aj mal dnes doobeda učiť, s istotou by som výučbu zrušil. Toto je omnoho zaujímavejšie, než  nejaké dlhočizné prednášky z histórie."

,,Mne sa tvoje prednášky páčia, a niekedy si želám, aby boli dlhšie," priznala som sa.

Jeho hodiny ma naozaj zaujali. Spoznávala som na nich históriu svojho ... druhu, svoju vlastnú históriu.

,,Som rád, že ťa môj predmet baví. Avšak väčšine žiakov sú tie informácie aspoň trochu známe, a preto sa ani neunúvajú počúvať. Keď sa celú hodinu pozerám na tie ich znudené tváre, niekedy sa z toho začnem nudiť aj ja," vzdychol si. 

,,Tak sa skús sem-tam rozptýliť tými zasnenými, zaláskovanými výrazmi dievčat, ktorým sa v hlave práve odohrávajú rôzne nemravné scény s tebou v hlavnej úlohe," odvetila som mu s úškrnom.

,,Čo?" prekvapene zdvihol hlavu.

,,Myslela som, že o tom vieš," rozosmiala som sa.

,,Ani som si to nevšimol," mykol plecom, ,,a teraz už poďme na to."

Naklonil sa ku mne s miskou plnou všetkých prísad, ktoré si pripravil, a zapálil v nej oheň. Bylinky pohltili plamienky pripomínajúce polárnu žiaru, tie však nevzbĺkli (tie bylinky :D len pre istotu, keby to niekto nepochopil z tej vety - ako napr. ja :D  ), zostávali rovnaké, no šíril sa  z nich biely dym voňajúci ... bylinkami, ako inak.

,,Teraz sa zhlboka nadýchni a opatrne si ľahni."

Poslúchla som takmer okamžite. Nadýchla som sa toho zázračného dymu a hneď som v hlave pocítila čudnú prázdnotu. Pomaly som klesla na vankúše a čakala som na ďalšie inštrukcie.

,,Zavri oči a zhlboka dýchaj."

Cítila som sa ako na meditačnom cvičení. Azazelov hypnotický hlas sa mi ozýval celým telom, uvoľňoval napäté svaly, vytláčal mi z hlavy akékoľvek myšlienky, či už dobré alebo zlé. Nerozoznávala som jednotlivé slová, no vnímala som melódiu a dynamiku jeho hlasu. Vôbec neviem, či niečo odriekal, alebo mi len hovoril nezmysli. V tom momente mi bolo všetko fuk. 

Zrazu sa cez pocit prázdnoty začala predierať bolesť. Nie veľká, no cítila som ju. S bolesťou však prišlo aj niečo iné - moje prvé spomienky. A to nie len kvôli tomu, že sa zjavili prvé, ony to boli skutočne moje PRVÉ spomienky.

Videla som úsmev na tvári môjho otca, ktorý zozadu objíma usmiatu ženu. Moju mamu. Všimla som si, že sa na ňu dosť podobám. Samozrejme, aj po otcovi som toho dosť zdedila, no po mame mám skôr črty tváre, po otcovi zas tmavú farbu očí, vlasov.

Túto spomienku nahradila ďalšia. Nejaký neznámy muž ma berie z postieľky, milo sa mi prihovára, aby som neplakala. Otvorí okno a spolu so mnou v náručí skočí. Pred pádom nás zachránia jeho belasé krídla, ktoré sa za ním rozprestreli tesne nad zemou. Avšak obdivovať ich krásu som nemohla, pretože som počula srdcervúci krik môjho otca a plač matky.

Ďalšia spomienka. V tejto už som bola oveľa staršia, vlastne som vyzerala takmer ako dnes, len moje vlasy mi siahali asi po členky, oči som mala orámované čiernou a na sebe voľné šaty z ľanu. Toto bude asi jedna zo spomienok na časy ešte pred naším letopočtom. Zrazu sa za mnou ocitla žena, alebo skôr anjel, ktorá ma vychovávala. V rukách držala venček z kvetov, ktorý mi po chvíli dala na hlavu.