Daughter of the Devil

60. Časť

Na druhý deň ráno som vstala veľmi skoro (napriek tomu, že sa u mňa Euriell zdržala do neskorých večerných hodín - alebo skôr skorých ranných?), takže som mala veľa času na prichystanie sa. Všetko som radšej robila pomaly, aby som náhodou nepozabudla, že sa ešte stále musím šetriť. V takúto skorú rannú hodinu bol Zeche ešte hlboko v ríši snov, takže som mala kúpeľňu celú len pre seba - tentokrát bez toho, aby pred ňou niekto nedočkavý stepoval a nahlas odčítal čas, ktorý tam trávim, a to po sekundách!

Opatrne som si obliekla uniformu, ku ktorej som si dala tento raz čierne pančuchy. Napriek  tomu, že sa mi koža na nohe krásne zacelila, ostali mi po spálených miestach fľaky. Euriell ma horlivo uisťovala, že určite zmiznú, no nemusí to byť hneď a ani naraz. Nechcela som, aby si to ostatní všimli. Nie preto, že by som sa za to hanbila, ale hlavne aby sa Zeche a Azazel necítili za to zodpovední. 

Uviazala som si kravatu, uhladila sukňu a pomaličky som vyrazila na raňajky. Bolo zvláštne byť sama. V poslednej dobe bol takmer neustále niekto so mnou a ja som si na spoločnosť veľmi rýchlo zvykla. Táto samota mi však padla vhod. Utriedila som si zopár zblúdilých myšlienok, pripravila otázky na Rochela a hlavne som porozmýšľala aj sama nad sebou.

Za ten krátky čas som sa veľmi zmenila. Síce, čo sa úrazov týka, tak asi až tak nie. Vďaka tým pár spomienkam, ktoré sa mi vrátili, som aspoň trochu vedela, ako som sa vtedy obliekala či česala. Preto som teraz začala viac nosiť vlasy vypnuté v cope, miesto toho, aby som ich mala rozpustené, ako doteraz. 

Samozrejme, keď som šla bojovať, tak som si ich odpratala z cesty, či už ako vrkoče alebo cop. Dovtedy som si  neuvedomila, že Rochel na mne práve pri súbojoch ide oči nechať. Možno som mu tým pripomínala staré časy. Preto som skúsila zmenu aj v normálny deň, cez vyučovanie, ktoré sa netýkalo boja, a uistila som sa tak, že sa mu to páči. Hneď na raňajkách som ho tým vyviedla z miery.

Aj dnes som mala vlasy vypnuté dohora. Chcela som pôsobiť čo najkrajšie, aby som z neho vytiahla čo najviac informácií. A možno som len chcela vyzerať pekne, aj sama pre seba. Predsa len som každú chvíľu na ošetrovni, od vyčerpania mávam kruhy pod očami, o vlasy sa tam v podstate nemám ako starať. Ešte šťastie, že ako anjel vlastne nepotrebujem mejkap, pretože mám zázračne čistú pleť.

Konečne som teda prišla na raňajky a vyzerala som ako žena. Po prvýkrát. Niekoľko hláv sa za mnou otočilo, akoby sa potrebovali uistiť, že som to ja. To mi trošku zdvihlo sebavedomie, a tak som sa nad tým jemne pousmiala a kráčala som k nášmu stolu. Prekvapivo pri ňom už sedel Belfagor, ktorý zaspával nad svojím tanierom, pri ktorom mal položenú nejakú knihu. 

,,Dobré ránko, Kocúrik. Spal si vôbec?" privítala som ho s úsmevom a sadla si oproti nemu.

Pri mojich slovách ním trochu trhlo a prekvapene na mňa pozrel. Keď ma uvidel, v očiach mu niečo preblyslo, no neviem čo to bolo. premeral si ma od hlavy po päty a uznanlivo prikývol hlavou.

,,Dobré, dobré, krásavica. Veľmi som si nepospal, lebo Haziel má upchatý nos a nehorázne v noci chrápal," unavene si vzdychol a pretrel si oči. ,,Ale ty mi povedz, či si nespala, keď si mala čas takto sa vyparádiť," uškrnul sa na mňa.

,,Ja som spala dobre, ale potrebujem sa dnes Rochela na niečo spýtať, takže som sa zo stresu skoro zobudila," zasmiala som sa, ,, a vyparádená som preto, že som už dlho nemala čas postarať sa o seba." 

,,Aha, jasné. Prepáč," zachmúril sa.

,,V pohode. Čo to čítaš?" spýtala som sa a načiahla sa po cereálie a mlieko. 

,,Toto? No, históriu o našom druhu, dalo by sa povedať," odpovedal mi a trochu sa pri tom začervenal.

,,Ále, čože sa tak červenáš? Nebodaj sa hanbíš?" podpichla som ho a pustila sa do svojich raňajok.