Daughter of the Devil

39. Časť

,,Si v pohode?" spýtala som sa ho, keď zavrel za chalanmi dvere. 

Odpoveďou mi bol jeho unavený vzdych, zatiaľ čo prešiel späť ku mne.

,,Áno som, ale v poslednej dobe v noci takmer vôbec nespím, a už na sebe začínam vidieť následky," zamrmlal a prehrabol si rukou vlasy. 

,,To ma mrzí. A ja ti ešte pridávam robotu a starosti," vzdychla som si tentokrát ja. 

,,Nie, takto neuvažuj. Starať sa o teba je omnoho lepšie, ako trčať niekde na vyučovaní a počúvať tie učiteľské kecy," venoval mi unavený úsmev.

,,Počuj, keď už si mi skontroloval nohu a v podstate už tak nemáš nič na práci, mohol by si si skúsiť pospať," navrhla som mu. 

Prekvapene na mňa pozrel.

,,Nepozeraj tak na mňa, nechcem, aby si mi tu od vyčerpania skolaboval," podpichla som ho.

,,A ty si myslíš, že to tu sama zvládneš?" nedôverčivo ma prepichol svojimi očami.

,,Čo? NIe, ja som myslela, že by si tu zostal so mnou, ak by ti to teda samozrejme nevadilo. Kopnúť zo spánku ťa predsa nemôžem, takže by si sa teoreticky nemal ani čoho báť," nezastaviteľne som rapotala ako o dušu.

Rochel sa na tom mojom bľabotaní asi trochu zabával, pretože na jeho perách pohrával pobavený úškrn.

,,Nesmej sa! Celý deň som takmer nerozprávala, tak to zo seba nejako potrebujem dostať," zasmiala som sa a buchla ho do ramena. 

,,Ja sa nesmejem, tak ma nebi!" zašomral naoko urazene a pošúchal si bobo.

,,Tak čo, ostaneš tu?" spýtala som sa ho po chvíli ticha.

,,Ak teda nie si proti, tak by som tu zostal. Nechcem byť od teba ďaleko, ak by sa ti niečo stalo." 

,,Okej, tak si hopsni ku mne," uškrnula som sa naňho.

S pobaveným pokývaním hlavy sa vyzul a už-už si sadol na posteľ, no zrazu vyskočil na rovné nohy.

,,Idem sa najskôr osprchovať. Predsa len som v tomto behal po poli," vyhlásil a odobral sa do našej kúpeľne.

Ani nie o päť minút už z nej vychádzal len s uterákom okolo bedier, zatiaľ čo mu kvapky vody stekali z vlasov dolu vypracovaným telom až k lemu uteráku.

,,Idem si požičať nejaké veci od Zecheho, hneď som späť," žmurkol na mňa a odišiel do vedľajšej izby.

Počula som búchanie dvierok na skrini, potom ... skákanie? A o chvíľu už znovu kroky na chodbe, načo sa vo dverách zjavila jeho vysmiata tvár. 

Požičal si biele tričko a tmavošedé teplákové šortky. Pretože bol od Zecheho vyšší a dokonca aj mohutnejší, šortky aj tričko mal dosť obtiahnuté, hlavne tričko, cez ktoré som videla všetky jeho dokonale vypracované svaly.

Potriasla som hlavou, aby som nad ním vnútorne prestala slintať a vykúzlila som čo najsrdečnejší úsmev, aký som vedela.

,,Páni, celkom sa ti to hodí," zhodnotila som jeho vzhľad.

,,Hej? Ďakujem, aj keď ja si v tom pripadám trochu stiesnene. Mojím zámerom bolo obliecť sa pohodlne, no čo, spať sa v tom dá," mykol plecom a ľahol si vedľa mňa. 

Cítila som, ako pod váhou jeho tela klesol matrac. 

,,Nechceš ešte jeden vankúš?" spýtala som sa trochu roztraseným hlasom.