Daughter of the Devil

1. Časť

Vyzliekla som sa z pyžama, ktoré som od havárie takmer nedávala dole, a obliekla si sivé tepláky a voľné čierne tričko. Obula som si tenisky s bielou podrážkou, ktoré boli asi jediná čistá vec, ktorú som tu mala, a otvorila som dvere. 

'Kadiaľ mám ísť? Prečo som sa to nespýtala tej vedúcej nespýtala ako sa dostanem do jedálne?! Nuž, keď je niekto hlúpy ...'

Skúsila som teda ísť doprava. Chvíľu som kráčala po chodbe a ocitlo sa predo mnou dlhé schodisko. Chytila som sa steny, aby som mala akú-takú oporu, keď som začula nejaké hlasy. Zastavila som a natrčila uši, aby som lepšie počula zvuky, ktoré ku mne tlmene doliehali.

,,Myslím, že nie je pripravená," hovoril nejaký ženský hlas.

,,Raz sa to aj tak  bude musieť dozvedieť. Čím skôr jej to poviete, tým to bude lepšie pre ňu aj jej okolie," tento hlas patril asi postaršiemu mužovi.

 ,,Dobre. Ale nie dnes. Povieme jej to, až nadíde správny čas." 

Touto vetou sa ich debata skončila a tak som pomaly zišla dole a snažila sa pôsobiť normálne, akoby som ich rozhovor nepočula. 

Obzerala som si steny a pohľadom hľadala jedáleň.

'Ktovie koľko je tu detí?' pýtala som sa sama seba.

Keď som bola v polovici ďalšej chodby, začula som za sebou kroky. Rýchlo som sa obzrela a zhíkla. Tesne za mnou stál nejaký starý, zvráskavený muž. Pôsobil prísne, tvár mal ošľahanú vetrom, a jeho vysoký vek sa odrážal na jeho výzore. Jeho oči však pôsobili mlado. Akoby niekto zaklial mladého chlapca do podoby starca a ten čaká, pokým ho niekto zbaví kliatby. Keď prehovoril, po chrbte mi prebehli zimomriavky.

,,Prečo sa tu mladá dáma premáva sama o takomto čase?"

Nezmohla som sa na nič iné, len civieť na neho bez jediného slova.

 ,,Haló, hovorím s Vami slečna," zamával mi rukou pred očami. 

Snažila som sa vydať zo seba nejakú súvislú vetu, ale hlas mi v tom nepomáhal. 

,,S-snažím sa nájsť jedáleň," pípla som trasúcim sa hlasom.

Ten muž ma znepokojoval. Bol zvláštny, inokedy by som od neho utiekla, no teraz, po tej nehode, mi bolo takmer všetko ukradnuté. Ešte k tomu ma tam akoby niečo držalo a nedovoľovalo mi to odísť. Jeho pohľad ma zvláštne upokojoval, zdalo sa mi, že ho poznám už celé roky - a to som ho stretla asi pred minútou. Ako je to možné? Nešlo mi to do hlavy. 

,,Aha, môžem Vás tam odprevadiť ak budete chcieť," ponúkol mi svoje rameno.

 ,,Isteže," vyhŕkla som úplne bez rozmyslu. 

Celou cestou do jedálne sme boli ticho. Prechádzali sme mnohými chodbami, ktoré mali na stenách rôzne obrazy a portréty pre mňa neznámych osôb. Na väčšine obrazov boli anjeli - či už nežní a nevinní, alebo zakrvavení bojovníci.

'Možno má riaditeľka rada anjelov,' pomyslela som si v duchu.

Táto budova sa mi zdala obrovská. Akoby to nebol detský domov, ale palác. Z toľkého chodenia ma začínali bolieť nohy. Našťastie sa pred nami práve zjavila asi najväčšia miestnosť, akú som v živote videla.

Pod pojmom jedáleň som si predstavovala nejakú malú kuticu, v ktorej sa budem musieť tlačiť s ostatnými sirotami. Niektoré budú otrhané, iné zase budú šikanovať slabšie, a niektoré budú ako ja - nové a mlčanlivé. Avšak to, čo som videla, mi naprosto vyrazilo dych. 

Táto jedáleň bola veľká asi ako celé jedno poschodie domu, v ktorom som predtým bývala. Bolo tu šesť dlhých stolov a pri každom z nich rovnako dlhá lavica z oboch strán. Keď som vošla dovnútra, všimla som si, že bočné steny jedálne sú zfarebného skla - tuším to boli okná s vitrážou, ale tým som si nebola celkom istá. Bolo to fascinujúce, ale aj trochu strašidelné.

Vonku už bola tma a to mi naháňalo strach. Odmalička sa bojím tmy - a po tejto nehode ešte aj riek. Myslela som si, že každá lavica bude preplnená deťmi. Preto ma prekvapilo, keď medzi každým bola medzera asi meter a pol. Pôsobili skôr ako roboti, než siroty. Jedli synchronizovane, všetci naraz, nikto sa s nikým nerozprával.

Čo to s nimi dopekla je?

Začínala som byť znepokojená - a to sa vystupňovalo ešte viac, keď ku mne všetci naraz otočili hlavy. Nik sa neusmieval - hľadeli na mňa neutrálnym výrazom. 

Nasledujúce chvíle ma donútili zmeniť moju dočasnú mienku o tomto mieste...

☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆

☆ Hi my fallen angels! ☆

Taak tu je nová časť ;) 

Našla som  si trošku času - preto má kapitola len 650 slov :(  Chcem totiž stihnúť napísať ešte ďalšiu kapitolu (Life in the woods) a tak som ju musela napísať v obmedzenom čase. 

Dúfam, že sa pášila :3 :D Teším sa na komentíky ;)

~ Teddy_29 ☆