Daughter of the Devil

50. Časť

Jej usmiata tvár sa pomaly rozplývala pred mojimi očami. To znamenalo, že môj sen sa onedlho skončí a ja sa opäť budem musieť vrátiť do sveta bez nej. Do krutej reality.

S unaveným vzdychom som sa posadil. Zakaždým bolo ťažké zobudiť sa z tak krásneho sna - o to ťažšie, že som sa v tých snoch stretával s ňou. Rozprávali sme sa, smiali, cítil som sa znovu celý, tá prázdnota v mojom vnútri bola vyplnená jej prítomnosťou. Preto bolo prebudenie vždy deprimujúce. Akoby zo mňa znova a znova vytrhávali nejaké dôležité orgány, po ktorých v mojom vnútri ostalo prázdne miesto.

Rukou som si pretrel tvár a vstal som z postele. Studenou vodou som si poriadne umyl tvár, aby som sa prebral, a obliekol som sa. Sú to už roky, odkedy ju odo mňa odviezli. Znovu. Roky, počas ktorých ju vidím zakaždým, keď zavriem oči. Roky, počas ktorých som takmer nič nezjedol, pretože ma prešla chuť do jedla, či vôbec do života. Život bez nej pre mňa jednoducho stratil zmysel.

Chýbala mi každým jedným kúskom svojho tela. Pripadal som si ako narkoman, ktorého poslali do liečebne a obrali ho tak o jeho drogu. Na každom rohu som cítil jej vôňu, stále som sa otáčal, pretože som čakal, že sa jej znovu podarí prekvapiť ma zozadu, v noci som počul jej smiech a niekedy sa mi dokonca zdalo, že volá moje meno.

Pár dní som si myslel, že som prišiel o rozum. Videl som veľa bláznov, párkrát som pomáhal v takých ústavoch, takže som vedel, že k tomu nemám ďaleko. Preto som sa rozhodol, že budem denne zamestnávať svoju hlavu čo najviac to pôjde, a tak som sa prihlásil o miesto lekára v novo otvorenej nemocnici  blízko môjho domu.

Krik, krv, choroby a všeobecný nemocničný ruch zamestnávali moju myseľ priam ukážkovo. Vďaka preväzovaniu obväzov som dokázal dokonale vypnúť, nerozmýšľať, a sa sústrediť len na prácu. To, že som ľuďom pomáhal a zachraňoval im životy aspoň z malej časti vypĺňalo tú prázdnotu v mojom vnútri. Dokonca som pri liečení ani nepoužíval svoju anjelskú mágiu. Všetko som robil ako obyčajný človek.

Moje pravé ja sa mi totiž hnusilo. Pri pomyslení, že som ju stratil práve kvôli anjelskej podstate, aj keď iného anjela, mi do krku stúpla žlč. Ešte horšie mi bolo z toho, že Clariell ani nevedela, akou výnimočnou v skutočnosti je a čo ju čaká, a to len vďaka tomu, že jej stále upravovali spomienky. 

A opäť na ňu myslím. Myslel som, že sa mi bude dariť myslieť na ňu postupom času čoraz menej, ale pripadalo mi to nemožné. Už len ráno, keď som vstával a do očí mi udrela žiara slnka, pomyslel som si  na jej radosťou rozžiarenú tvár. Nechcel som na ňu zabudnúť, to by som si nikdy nedovolil. Chcel som iba zmierniť bolesť, ktorá sprevádzala každú jednu myšlienku venovanú jej osobe.

Hodiny na kostolnej veži práve odbíjali šesť hodín ráno. To bol čas, kedy som vyrážal do práce. S hlbokým nádychom som otvoril dvere a vyšiel von. Pred dverami som sa takmer zrazil s Belfagorom, jedným z chalanov, ktorých som spoznal v škole, a ktorí patrili medzi mojich najbližších.

,,Čo tu preboha robíš?" vyhŕkol som prekvapene.

,,Aj ja ťa rád vidím, prišiel som ťa pozrieť," mykol plecom a uškrnul sa na mňa.

Bol oblečený v čiernom obleku, spod ktorého mu trčal golier tmavomodrej košele - jednoducho podľa najnovšej módy, ako inak.

,,A predtým si si spravil malú zastávku v Taliansku?" opätoval som mu úškrn.

,,Presne tak. Pristane mi to?" spravil pomalú otočku okolo vlastnej osi.

,,Ako keby si ty mohol v niečom vyzerať zle," odfrkol som, no na perách mi stále ostával úškrn.