Daughter of the Devil

35. Časť

Netrvalo dlho, kým som sa s tou tajomnou dievčinou z nehody stretol znova. Keďže ju previezli do školy, v ktorej už istý čas žijem, bola šanca, že by som ju už nikdy neuvidel veľmi malá.

Ešte stále som si nebol istý, či je to moja stratená láska, alebo nie. Bolo okolo nej toľko mocnej energie, že som nemohol uveriť jej padlému pôvodu, rod však naznačoval, že sa za tou nevinnou tváričkou skrýva niečo viac.

Keďže si na mňa nespomínala, nebolo ťažké ju pozorovať a porovnávať s mojou Clariell. Vyzerali síce navlas rovnako, no povahy mali rozličné, aj keď to mohlo byť spôsobené aj rozdielnymi obdobiami, v ktorých žili.

Viem si živo predstaviť, ako Clariell zo šestnásteho storočia kráča po ulici v súčasnosti, v roztrhaných džínsoch, tielku a károvanej košeli, so širokým úsmevom na perách a vlasmi voľne vlajúcimi vo vetre. 

Vtom som si uvedomil, že vyzerá naozaj presne tak isto, ako nováčik Clariell, ktorá sa hneď v prvý deň tréningu v poli dostala na čelo tabuľky.

'Mohla by to byť ona? Predsa len mi na tých jej stratách pamäti niečo nesedelo. Je možné, že som si za tých pár rokov strávených v jej blízkosti v minulosti nevšimol, že je nebeskou bytosťou, s takou mocou?' premýšľal som.

Snažil som sa zaloviť v pamäti, preskúmať každú jednu podozrivú maličkosť, ktorú som si dokázal vybaviť, no spomienky akoby boli klzké, utekali spod chápadiel mojej vôle. Preto som sa rozhodol čo najnenápadnejšie pozorovať nováčika Clariell a dúfať, že sa mi pri tom nejaké spomienky rozhodnú ukázať pred očami. 

Najskôr som ju mal za namyslené dievča, ktoré sa však od ostatných líšilo svojím čudným, takmer chlapčenským správaním. Postupom času som však čoraz viac a viac menil svoj názor na túto osobu.

Ukázalo sa, že vôbec nie je namyslená - práve naopak, skôr jej chýbalo sebavedomie, čo sa však vôbec nedá povedať o dobrote a zmysle pre humor. Stačil jeden jej úsmev a už mala hociktorého chlapca vo svojej moci, aj keď si to možno ani sama neuvedomovala.

Najviac ma však prekvapil jej vplyv na Generála. Odkedy sa tu objavila a ukázala, aký talent sa v nej skrýva, jeho oči sa v jej prítomnosti zakaždým rozžiarili hrdosťou a zvedavosťou. Stále skúšal, kde  je hranica jej síl - a nakoniec sa mu to aj podarilo.

Keď ju jedného dňa nechal bojovať s celou triedou, otriaslo to všetkými, ktorí sa voči nej mali postaviť - vrátane mňa. Toto Generál ešte nikdy nespravil, dokonca ani pri Zechem, a to má rovnaký pôvod ako ona. Bojovala naozaj statočne a neúnavne.

Celý čas som ju pozoroval, výraz jej tváre, to, ako drží meč, uhýbanie a útok, každú jednu otočku či výskok. Človek by si myslel, že bude vystrašená, unavená, možno nazlostená - no ona si to užívala každým kúskom svojho bytia.

Útok odrážala s drsným, pobaveným úškrnom, vôbec mi to nepripomínalo boj, skôr nejaký smrtiaci tanec s mečom. Jej pohyby boli plynulé, akoby to mala dopredu nacvičené, akoby vedela, čo sa jej protivník chystá urobiť, a vždy bola dva kroky pred ním. S mečom pôsobila nebezpečne, no zároveň ladne, čo pôsobilo dojmom, že práve pre toto sa narodila - čo je z určitej časti aj pravda. 

Každý má však, samozrejme, hranicu, kedy už ho sily opúšťajú. Videl som, ako postupne stráca ten zápal v očiach, tie plamienky vzrušenia z boja, ktoré jej tancovali v očiach postupne slabli, až nakoniec vyhasli a ona upadla do bezvedomia. Vôbec by sa mi nepodarilo ju poraziť, nebyť toľkých súperov predo mnou.

Hneď ako som videl, že sa už dlho neudrží na nohách, vrhol som sa k nej a zobral ju do náručia. Nehľadiac na prekvapené pohľady ostatných a Generálove výkriky som s ňou vybehol von z haly, mieriac na ošetrovňu. 

Takmer som sa pri našom súboji preriekol. Jej otázka o zlatom svetle ma tak veľmi zaskočila, že som takmer pustil z ruky meč, čo sa však, našťastie, nestalo. Som si vedomý toho, že chce určite vedieť, kto alebo čo ju zachránilo, no jednoducho som nemal dostatok odvahy priznať sa. 

Jednak som sa obával jej reakcie, a možno ešte viac toho, že by sa jej vďaka tomu mohli vrátiť spomienky - ak teda bola skutočne tou istou bytosťou, ktorú som stratil už veľmi dávno. Chalani mi s jej presunom veľmi pomohli - utvorili okolo nás kruh a tak nám umožnili v podstate hladký prechod.

Keď som tak pozoroval jej bezvýraznú tvár v bezvedomí, mimovoľne som sa smutne usmial. Mihalnice jej na lícach vytvárali tmavé tiene, pery mala jemne pootvorené, a v rukách z neznámych dôvodov krčila moje tričko. V tej chvíli mi to bolo ukradnuté, pretože som sa bál, že sa v jej vnútri deje niečo zlé, rovnako ako mi bolo jedno, že moja tvár prezrádza oveľa viac, než by mala, čo by si chalani mohli všimnúť.

Nohou som rozrazil dvere na ošetrovňu - keďže Zeche sa stiahol z "čela" nášho kruhu, aby niečo povedal Azazelovi -, čo samozrejme nesmierne pobúrilo Euriell, začo som sa jej s kajúcnym úsmevom okamžite ospravedlnil. Opatrne som položil Clariell na posteľ, zatiaľ čo sa ostatní rozostavili okolo postele ako strážcovia. 

Euriell nás však okamžite poslala kade-ľahšie, a tak sa všetci s frfľaním postupne vytratili z miestnosti. Ja som ešte chvíľu zostal, aby som ju oboznámil so situáciou, keďže som bol posledný, čo s Clariell bojoval. 

Euriell si ma bez prerušenia vypočula, chvíľu súhlasne kývala hlavou a potom ma prepustila s tým, že ide ešte po niečo do skladu. Túto chvíľu osamote som využil na niečo, čo som spravil jednoducho automaticky, akoby som bol opäť so svojou Clariell, v mojej izbe vo viktoriánskom Londýne.

Naklonil som sa nad ňu a ľahučko ju pobozkal na čelo, pohladil som ju po vlasoch a so slovami, že všetko sa dá do poriadku som opustil ošetrovňu, aby chalani nemali blbé reči, že som s ňou mohol stráviť viac času, než oni.

Po prebratí si to našťastie nepamätala, pretože by mi to mohlo poriadne zavariť, hlavne u Zecheho. Už dávno som si všimol, ako sa na ňu pozerá, že sa v jej blízkosti správa ako úplne iný človek. Áno, jej aura bola sama o sebe nesmierne očarujúca, no Zecheho už dávno nerozosmial niekto, kto nepatril do našej chlapčenskej partie.

Nie, že by som naňho žiarlil, no bojím sa dňa, kedy už svoje city neudržím a poviem Clariell o všetkom. O našej spoločnej minulosti. Pretože teraz už naozaj viem, že je to moja Clariell. Pri smiechu sa jej v ľavom líci spraví jamka, trochu pri tom pokrčí nos a prehrabne si vlasy. Ak sa jej niečo nepáči, zdvihne jedno obočie, čo jej na čele vytvorí jemnú vrásku. Keď jej niekto zloží kompliment, jemne sa zapýri a snaží sa zmeniť tému.

S každým takýmto detailom sa mi jej obraz z minulosti vybavoval jasnejšie. Jej ebenové vlasy, rovnako čierne oči, plné pery, všetky črty jej tváre sa v mojej mysli spojili do jedného nádherného obrazu, do obrazu mojej milovanej, mojej jedinej lásky, mojej Clariell...

☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆

☆ Hi my fallen angels! ☆

Máme tu Silvestrovský špeciál! :D 

Keďže som dlho nič nepridala, za čo môže škola a moje "leňochodie" ja, ktoré potrebuje veľa spánku, rozhodla som sa vám aspoň trochu to vynahradiť spríjemnením ukončenia roku 2017 touto časťou (dúfam :D ) !

A pretože som vám to chcela vynahradiť, dozvedáme sa totožnosť nášho záchrancu! 3:)

Dúfam, že ste spokojní (áno, hovorím najmä o tebe @ElisabetBrian :D )

Tak, želám vám všetkým šťastný Nový rok, veľa pohody, čítania a úspechov vo všetkom, čo vám prináša radosť ☺

Ďakujem za krásny rok, ktorí ste mi spríjemňovali komentármi ♥ Nesmierne si to vážim ♥

☆ ~ Teddy_29  ☆