Daughter of the Devil

32. Časť

!!! Ďalšia časť je tu, a to znamená, že súťaž sa končí! Ďakujem všetkým, ktorí sa zapojili !!!

♥

Opäť sa mi snívalo o tej autonehode. Už som sa v duchu zmierila so svojím koncom, keď sa zrazu v tme zjavilo zlaté svetlo, ktoré ma vytiahlo z auta. Tentoraz som však zostala pri vedomí dlhšie - oveľa dlhšie.

Cítila som, ako sa môjmu záchrancovi napínajú na rukách svaly počas toho, ako ma nesie ... do nemocnice. Videla som svietiaci nápis POHOTOVOSŤ, z ktorej ma po nehode previezli do školy, ktorú teraz navštevujem.

Vstúpili sme - alebo skôr on vstúpil - do vestibulu, kde okolo nás vládol totálny chaos, ako na každej pohotovosti. Nepočula som nič, no videla som, ako k nám prišla nejaká sestrička a niečo hovorila - ja som len pozorovala jej otvárajúce a zatvárajúce sa ústa.

Pripadala som si ako v nemom filme. Snažila som sa pozrieť na svojho záchrancu, no nemohla som sa hýbať, mohla som len žmurkať očami a pozorovať okolie - bez zvuku. Sestrička predo mnou zrazu niekomu kývla a o chvíľu už ma nakladali na pohyblivé lôžko.

Aj keď som zmenila polohu, stále som nevidela na svojho záchrancu. Počula som len nezreteľné mrmlanie, z ktorého som nevedela nič rozlúštiť. Odrazu sa moje lôžko začalo hýbať a to znamenalo, že sa vzďaľujem od svojho záchrancu.

Zo všetkých síl som sa snažila zdvihnúť hlavu, aby som ho uvidela, no tie ma akosi rýchlo začali opúšťať. Čím viac som sa snažila, tým menej sily som v sebe cítila. Pri mojom poslednom pokuse sa mi podarilo trochu zdvihnúť, čo mi umožnilo vidieť na dvere - no svojho záchrancu som nevidela.

Vlastne som nevidela nikoho, pretože ma obostrela temnota a ja som padala, a padala, stále hlbšie a hlbšie, do čierno-čiernej ničoty.

Prebrala som sa v honosnej posteli s baldachýnom z čierneho a obliečkami z bordového hodvábu. Zmätene som sa pozerala vôkol seba - vyzeralo to, že sa nachádzam v nejakom hrade, alebo skôr zámku, pretože strop bol najmenej štyri metre vysoký, visel z neho honosný rubínový luster a okná zdobila farebná vitráž, zobrazujúca boj Lucifera a Michaela.

Vtom mi to začalo dávať zmysel.

,,Oci? Si tu?" spýtala som sa do vzduchu a posadila sa.

Za oknom bola tma. Možno sa toto miesto nachádza na opačnom konci Zeme, keďže ja som zaspávala za svetla.

,,Áno, princeznička?" odpovedal mi zamatový hlas Pána pekiel, Rannej hviezdy, Nositeľa svetla, Lucifera - môjho otca.

,,Kde to som?" zmätene som sa otáčala a hľadala miesto, odkiaľ sa ozýval jeho hlas, no zdalo sa, akoby prichádzal zovšadiaľ.

,,Si v našom podzemnom paláci, na mieste, kde si mala vyrastať - v podstate si doma."

S ústami otvorenými dokorán som hľadela na bohato zariadenú izbu s kozubom, mohutným nábytkom a závesmi, obrovským zrkadlom a stropnou freskou zobrazujúcou nebo.

,,Ale ... ako je to možné? Veď som tu nikdy v živote nebola," rozmýšľala som nahlas.

,,Toto miesto som vybral ja, ako miesto nášho mimotelového stretnutia. Cítil som, že sem čoskoro zavítaš. Našťastie - pre mňa - nie si až tak slabá ako naposledy, to je však aj dôvod, prečo ma nemôžeš vidieť, ale iba počuť. Čo sa ti vlastne stalo tentokrát?" spýtal sa ma starostlivým hlasom.

,,Ále ... snažila som sa zachrániť kamaráta, ktorého som svojím krikom tak trochu zabila, no keď už sme boli v jeho hlave, nemohli sme si vynútiť jeho pozornosť - á, no, bola som tam aj s ďalším kamošom. A preto som sa dobrovoľne ponúkla ako hlavný chod grilovačky - na lámanie kostí a pálenie mäsa - aby sme ho prinútili vrátiť sa späť k vedomiu. No a nakoniec sa nám to aj podarilo, s tým, že mám zlomenú pravú ruku, ľavú nohu spálenú od členku po stehno takmer až na kosť, Zeche má viaceré popáleniny - a Azazel v podstate vstal z mŕtvych."