Daughter of the Devil

64. Časť

Keď som vyšiel z dverí, aby som sa trochu poprechádzal, pohľadom som ako vždy pre istotu prečesal okolie. Zrazu som zavadil o niečo nové, čo som tu nikdy predtým nevidel - nejakú neforemnú kôpku na zemi, kúsok od vchodu do školy.

Nemal som v pláne nejako sa ňou zaoberať, ale keď som podišiel bližšie všimol som si, že sa nápadne podobá na ľudskú bytosť. Okamžite som pridal do kroku, aby som sa uistil. Naozaj to bol človek, dokonca jeden z nás. Musel utrpieť hrozné zranenia, pretože jeho dolámané krídla ho takmer celého zahaľovali.

Zohol som sa k neznámemu anjelovi a snažil som sa zistiť, či je pri vedomí. Neodpovedal na moje otázky, ani nereagoval na podnety. Odhrnul som mu vlasy z tváre, aby som zistil, či dýcha a takmer som z toho šoku odskočil.

Bola to Clariell! Moja CLARIELL, ktorá mala byť teraz niekde v bezpečí ošetrovne a rozprávať sa s Euriell alebo niečo podobné. V momente som jej priložil ruky k telu a použil som svoju moc, aby som sa uistil, že žije. Nemohol som však vycítiť jej životnú energiu.

,,No ták, láska, nemôžeš to vzdať! Nie teraz, keď môžeme byť konečne spolu," šepkal som so slzami na krajíčku sám sebe a stále som behal rukami kúsok nad jej telom, hľadal som čo i len najmenší náznak, záblesk jej ducha.

Nič som však nenachádzal. Každou sekundou som bol viac a viac frustrovaný. Nemohol som ani začať s oživovaním, pretože by som jej tým len viac uškodil, kvôli tomu, že mala zlomené rebrá a dosť poškodenú chrbticu, nehovoriac o jej totálne zdevastovaných krídlach. Zúfalo som vykríkol:

,,PREČO?! Prečo nám to robíš?" zakričal som smerom k nebesám a opäť som uprel pohľad na ňu.

Môj mozog pracoval na plné obrátky. Nemohol som ju tam nechať, ale nemohol som ju ani odniesť, pretože by som jej tým rozhodne ešte viac ublížil.

,,Mysli, ty hlava operená, mysli ..." opakoval som si stále dookola.

Ako však premiestniť zraneného bez toho, aby sa ho človek dotkol, alebo ním pohol o trochu viac, než je v tej chvíli bezpečné - čo boli v mojom prípade možno milimetre? A zrazu mi to došlo.

,,Jasné, pomocou kúzla predsa!" plesol som si po čele dlaňou v údive nad svojou hlúposťou a vyčaroval som okolo Clariell vzduchovú bublinu, ktorú som potom zdvihol do vzduchu spolu s jej pasažierkou. Takáto bublina je dobrá v tom, že vzduch Clariell nielen že neublíži pri strete s jej telom, ale ju aj fixuje na mieste, takže si nemá ako ešte viac ublížiť nadmerným pohybom.

Plne som sa sústredil na udržanie bubliny, a preto som sa párkrát potkol a takmer si rozrazil hlavu o dvere. Keď som sa zjavil na prahu ošetrovne, Euriell sa na mňa uškrnula a pretočila očami.

,,Ak ju hľadáš, tak nie, nie je tu. Dnes má očividne svoj šťastný deň."

Skoro som sa pri jej slovách zosypal. Niečo v mojom výraz ju usvedčilo v tom, že tu nie som len tak.

,,Ty si ju našiel, však?" zašepkala zhrozene a ani nečakala, kým prikývnem, rovno sa ku mne rozbehla.

Za tú chvíľu som už Clariell v bubline presunul do ošetrovne.

,,Prosím, pomôž jej," povedal som jej zlomene a uprel so na ňu svoj zúfalý pohľad plný bolesti.

Euriell na mňa zdesene pozrela, no hneď po tom sa naplno pustila do práce. Nie nadarmo je medzi anjelmi jednou z najlepších ošetrovateliek - vedela sa pri svojej práci dokonale odosobniť a ošetriť každého s profesionálnym prístupom aj napriek tomu, že to bol jej kamarát. Nezaváhala ako ja, nenechala sa ovplyvniť citmi. Túto vlastnosť som jej závidel už mnohokrát, no teraz asi najsilnejšie za celé roky, čo sa poznáme.