Daughter of the Devil

16. Časť

Zeche tentokrát bojoval s väčšou vervou ako minule - samozrejme preto, že teraz už vedel, čoho som schopná. Jeho útoky boli premyslené, dobre mierené a celé to pôsobilo veľmi ladne. Akoby sa pre to narodil. 

A vlastne ... veď archanjeli boli predsa stvorení na zvádzanie nebeských bojov, ako nám prízvukoval Azazel na hodinách, takže sme obaja ako stvorení na súboje - doslova.

Zistila som, že mám čoraz väčšie problémy jeho útoky odrážať. Nejako prekukol moju taktiku a vedel, čo spravím. Poriadne ma to vyviedlo z miery - a vtedy, vo chvíľke mojej nepozornosti predviedol posledný, dobre mierený zásah a ja som skončila opretá chrbtom o jeho hruď s mečom pod krkom. Ten môj sa váľal pravdepodobne niekde pri nás.

,,Vyhral som," zašepkal mi do ucha a jemne ma doň uhryzol.

,,Čo už s tým narobím ... No nechceš si vybrať inú odmenu?" zafučala som zúfalo. Náš súboj mi dal poriadne zabrať.

,,Stávka je stávka - nedá sa zmeniť," zapriadol mi do ucha, na ktorom ma príjemne šteklil jeho dych.

,,No ták," zamrnčala som.

Ak by nebol jeho meč schválne otupený, asi by som práve mala problémy s dýchaním nielen kvôli únave, ale aj podrezanému hrdlu.

,,Nie. Ak by si vyhrala ty, tiež by si neustúpila."

Mal pravdu. Trvala by som na svojom. Bleskovo som sa otočila v jeho náruči, pritiahla som si jeho tvár bližšie a pobozkala ho. 

Chvíľu bol prekvapený, pretože to nečakal, no o pár sekúnd mi už bozk oplácal - a to veľmi energicky. 

Odtiahli sme sa od seba, až keď nám dochádzal kyslík. Ja som využila moment prekvapenia, zvalila som ho na zem a pritlačila som mu k hrdlu jeho vlastný meč.

,,Vyhrala som," povedala som s víťazoslávnym úškrnom na mierne opuchnutých perách.

,,A-a-ale to ... Takto sme sa nedohodli!" vykoktal.

,,A to kto povedal? Veď predsa vedieme stále ten istý súboj - nepovedali sme, že skončil," žmurkla som naňho.

,,Ale ... veď si sa vzdala - keď si ma pobozkala!" zarazene ma pozoroval spod privretých viečok.

,,Nevzdala som sa - len som ťa pobozkala, aby som ťa rozptýlila," mykla som plecom.

,,Tak v tom prípade sa ti to podarilo na jednotku," zamrmlal.

,,Ďakujem. A teraz chcem počuť odpoveď," zamračila som sa naňho. ,,Prečo si ma vtedy zastavil?"

Uhol pohľadom, no odpovedal.

,,Ja ... chcel som ... chcel som sa ťa spýtať, či by si so mnou nechcela trénovať," zamrmlal s pohľadom upretým niekde vedľa mňa.

,,Č-čo?" zarazene som na neho hľadela. Čakala som asi všetko, okrem tohto.

,,Vieš, si asi - asi určite - jediná na škole, s kým môžem bojovať rovnocenne," pozrel sa na mňa so psími očkami. 

,,Hmm, tréning sa mi zíde, a môžeš mi pomáhať v boji s mágiou," rozmýšľala som nahlas. ,,Beriem," pristala som s úškrnom.

,,Ruku na to," vystrel ku mne svoju pravicu, ktorou som mu hneď potriasla a pomohla mu zdvihnúť sa zo zeme.

,,Sme oficiálne dohodnutí. Takže, každý deň ... o piatej?" spýtal sa. 

,,Radšej o štvrť na šesť. Vieš, do piatej trénujem so Sitaelom," odvetila som mu po chvíľkovej odmlke, kedy som si v hlave premietala svoj rozvrh.