Daughter of the Devil

25. Časť

Prechádzal som sa po lese, keď som zrazu zacítil prítomnosť troch ďalších anjelov. Pohybovali sa prirýchlo na to, aby bežali, takže pravdepodobne išli autom. Nevenoval som tomu nejak extra veľkú pozornosť, predsa len, niektorí z nás sa rozhodli pre život medzi civilmi. 

Keď som však začul pišťanie pneumatík a hlasný náraz, okamžite som svoju pozornosť upriamil na lokáciu anjelskej energie, ktorú som pred chvíľou videl. Bežal som čo najrýchlejšie mi nohy dovolili, dokonca som rozprestrel aj krídla, aby som  sa k nim pomocou vetra dostal skôr.

Dobehol som až na okraj mosta, kde sa mi naskytol pohľad na prerazené zábradlie. Pozrel som sa do rieky, ktorá pod ním pretekala a vnútro sa mi stiahlo bolesťou. Prišiel som neskoro. Nevidel som tam žiadnu anjelskú energiu, ani najmenší .... 

Pozrel som sa lepšie, a okamžite som začal konať. Jeden z nich bol ešte stále nažive - jeho svetlo slabučko pulzovalo, akoby sa zo všetkých síl snažilo opäť  rozdúchať svoj plameň. Niečo ma na tom ale zaujalo oveľa viac - anjelská energia tejto bytosti totiž menila svoju farbu. Z jasnej bielej postupne naberalo ružový odtieň, ktorý sa neskôr menil na tehlovú červenú, ktorá sa nakoniec prehupla do krvavočervenej. 

'Čo preboha robil utajený padlý v aute s dvomi cherupínmi z rodu Ľadového plameňa?' prebehlo mi hlavou, no nebolo času zamýšľať sa nad takýmito teraz nepodstatnými detailami. 

Bez váhania som zo seba zhodil tričko, ktoré malo aj tak dve obrovské diery na chrbte, kvôli mojim krídlam a vrhol som sa strmhlav do vody. Výška to bola teda parádna, takže som sa stihol pripraviť na prudký náraz, ktorý prišiel hneď ako moje prsty prenikli hladinou vody. 

Plával som ako o život, nasledujúc svetielko, ktoré ešte stále slabo pulzovalo. 

'Prosím, vydrž to. Neopúšťaj ešte tento svet,' vravel som si v mysli a ešte viac som zrýchlil.

Konečne som sa dostal k autu, v ktorom sa nachádzal zranený anjel. So všetkou silou, ktorú mi Boh nadelil som vytrhol dvere a dostal sa k nemu. Keď som ho však zazrel, chvíľu som úplne zabudol, prečo tu vlastne som. 

Predo mnou totiž bola tá najkrajšia bytosť, akú som kedy uzrel. Jej havranie vlasy sa vznášali okolo jej hlavy ako chápadielka, zatiaľ čo sa jej tmavé oči pomaly zavreli.

Preľaknuto som ju čo najopatrnejšie, no zároveň najrýchlejšie vzal do náručia a vyslobodil z toho vraku. Privinula sa ku mne s jemným úsmevom, čo ma ešte viac povzbudilo v jej záchrane, a tak som opäť rozprestrel svoje krídla a vyplával som ku hladine, s neznámou padlou v náručí. 

Z vody som vyletel až na most, kde som ju položil na zem a snažil sa zistiť, či dýcha. Pretočil som ju nabok, a ona okamžite začala vypľúvať vodu, načo som si s úľavou vydýchol. Keď však prestala kašľať, opäť upadla do bezvedomia, a tak som ju znova vzal na ruky a odniesol ju k do neďalekej nemocnice. 

Úporne som Zrakom hľadal energiu nejakého anjela strážneho, ktorý by ju ošetril bez otázok. Po chvíli sa mi to aj podarilo, a tak som sa vybral ku zdravotnej sestre s ryšavými vlasmi zopnutými do uzla, ktorá práve niečo písala na tabuľu na stene. 

,,Prosím Vás, potrebujem pomoc... Je obeťou autohavárie, spadli z mostu do rieky. Našiel som ju na jej brehu. Väčšinu vody už vykašľala, no treba ju zohriať a prehliadnuť, či nemá ešte nejaké ďalšie zranenia," vychrlil som na ňu.

,,Pokojne, brat môj. Postaráme sa o ňu, to sa nemusíš báť," pozrela mi úprimne do očí.

,,V to dúfam. Ďakujem," nervózne a  krátko som sa na ňu usmial, a položil som padlú neznámu na lôžko, ktoré pre ňu priviezla ďalšia sestra - jedna z našich radov.