Daughter of the Devil

65. Časť

Vyčerpaná, zúfalá, na pokraji síl som si oprela líce o chladnúcu zem. Aspoň niečo je dobré na tej mojej večnej smole. Aj napriek tomu, že v podstate porušujem sľub, ktorý som dala Rochelovi, opäť uvidím svojho otca, a tak sa mu môžem rovno aj zdôveriť. A za to mi tá bolesť rozhodne stojí. 

Lenže sa nič nedialo. Všade bola len tma - čierna, bezodná, odporná tma. Obzerala som sa vôkol seba, no nič som nevidela - tma sa okolo mňa ovíjala ako temný zamatový závoj. Zúfalo som vykríkla do prázdna. Nevedela som, kde je hore a kde dole, bola som úplne dezorientovaná a začínala sa mi z toho točiť hlava. Akoby som sa vznášala vo vzduchoprázdne.

Schúlila som sa do klbka a vytvorila som si svetlo aspoň v svojej mysli. Vôbec to však nepomáhalo potlačiť ten pocit stiesnenosti, ktorý ma zvieral vo svojich spároch. Začala mnou prechádzať triaška. 

Nenávidela som tmu. A odkedy som zistila, kto v skutočnosti som, bojím sa tmy ešte viac. Keď sú predsa skutoční anjeli, bohvie čo všetko sa skrýva v tieňoch a čaká na tú správnu chvíľu. 

Pri tejto myšlienke moja triaška ešte zosilnela. Čo ak tu na mňa niečo číha? Bála som sa otvoriť oči, aby som náhodou nezbadala ďalší, cudzí pár, ktorý na mňa lačne zíza. Ako sa odtiaľto dostanem? Snažila som sa zapojiť všetky svoje mozgové závity.

Vlastne som ani len netušila, kde sa nachádzam. A ako sa mám dostať z miesta, o ktorom ani len netuším, kde sa nachádza?! Moje zúfalstvo sa každou sekundou stupňovalo.

Viac ako tma a to, či sa odtiaľto vôbec niekedy dostanem ma však trápila myšlienka, ako som sa sem dostala. Čo ak som ... čo ak som mŕtva? Moje srdce vynechalo jeden úder. To mi dodalo nádej - mŕtvym predsa srdce nebije, no nie?

Ach, čo len teraz musel prežívať Rochel - opäť?

Jediná spomienka na môjho milého spustila v mojej hlave nekontrolovateľný vír obrazov. Rochel sa na mňa usmieva zo svojho okna, zatiaľ čo ja mu nenápadne mávam. Rochel ma zachraňuje pred istou smrťou pri páde do vodopádu. Kráča ku mne niekde na lúke, predstavuje sa mi iným menom. Sedíme spolu v jeho podkrovnej izbe a on mi odhaľuje svoje krídla. Moje prsty sa opatrne dotýkajú jeho žiarivých pierok so zlatým orámovaním. 

Vracali sa mi spomienky na chvíle strávené s ním, keď som ešte nechodila do školy. Tak predsa len umieram. Ľudia beztak často vraveli, že sa im premietol pred očami celý život, keď zažili klinickú smrť.

Ani som Rochelovi nepovedala, ako veľmi ho ľúbim. Nestihla som sa s ním rozlúčiť, ani s chalanmi. Kto mal však vedieť, že sú to moje posledné chvíle s nimi? Budú spomínať na to, ako som od nich odišla bez vysvetlenia po tom, čo robili cirkus v ošetrovni?

Preboha, Zeche! Ani s ním som sa nerozlúčila - a to som práve jeho opustila s najhoršími vzťahmi... Bude na mňa nahnevaný? Alebo bude rovnako zničený ako Rochel? Aj keď bola jeho povesť taká, aká bola, neverila som tomu, že ma chcel len dostať do postele. 

Náš vzťah bol síce dynamický a vôbec nie perfektný, no myslím, že sme jeden druhému prirástli k srdcu. Starali sme sa o seba navzájom vždy, keď to jeden z nás potreboval. Bol mi ako brat - veľmi príťažlivý, prchký a niekedy detinský nevlastný brat. 

Moje myšlienky sa opäť vrátili k Rochelovi. Tentoraz ma navštívil v sne. 

,,Nemôžme byť spolu, prepáč. Tak veľmi ma to mrzí... Ak by som vedel, že si sľúbená inému, nikdy by som na teba nepozrel, nezamiloval sa do teba a nedovolil ti spriateliť sa  so mnou, či ku mne vôbec cítiť nejaký priateľský cit," šepkal smutne, zatiaľ čo sa rukou zľahka držal mojej.