Daughter of the Devil

33. Časť

,,Okej, tak teda niečo o mojom detstve ... Kde by som začala? Matka zdravotná sestra, otec generál, takže moja výchova bola prísna, ale veľmi užitočná. Môj deň pozostával z troch hlavných bodov - ísť do školy, zo školy do umeleckej školy, a z umeleckej priamo domov. 

Hru na klavír som si tak zamilovala, že som tam chodila každý deň v pracovnom týždni - doma sme totiž mali krídlo, takže som mohla hrať aj cez víkendy, kedy bola umelecká škola zavretá. No mimo hru na klavír som sa nemala ako zabaviť, keďže som nemala súrodenca, tak som otca požiadala o rambodráhu. 

Najskôr bol striktne proti, no mama ho napokon presvedčila - ona ho vždy dokázala presvedčiť, nech sa to týkalo čohokoľvek. A tak som sa začala venovať tréningom na mojej vlastnej dráhe. Zo začiatku, keď bol otec doma a sledoval ako sa tam trápim len pobavene krútil hlavou. 

Počas jeho neprítomnosti, keď bol kontrolovať tábory na výcvik vojenských síl, som trénovala takmer dňom i nocou, pretože som bola odhodlaná ohúriť ho, keď sa ukáže doma. Každým dňom som dráhu prekonávala za kratší a kratší čas.

Keď sa otec vrátil domov z výcviku, s totálnym nadšením som ho zaviedla na záhradu a predviedla som mu ako som sa zlepšila. Reagoval na to len kývnutím hlavy a potom mi zrazu začal dávať rady, ako sa zlepšiť ešte viac. Nakoniec ma pochválil, takmer rozdrvil v medveďom objatí a zobral dnu na šálku maminej horúcej čokolády," zakončila som s úsmevom. 

Vtom som zacítila závan vzduchu na zranenej nohe. Bez toho, aby som si uvedomila aký šokujúci ten pohľad môže byť, som sa tam pozrela.

,,Nepozeraj s-," nedokončil Rochel, pretože už bolo aj tak neskoro.

S dychom zaseknutým v hrdle som zdesene sledovala svoju nohu - alebo skôr to, čo by mala byť moja noha, pretože to, čo som pozorovala by sa nedalo nazvať ani slabou napodobeninou. 

,,Clariell? Clary, počuješ ma?" jemne ma chytil dvoma prstami pod bradu a pootočil mi hlavu svojím smerom, aby som sa mu pozerala do očí. ,,Toto je dobré znamenie - znamená to, že sa ti obnovujú tkanivá," povzbudivo sa na mňa usmial, no môj prázdny pohľad mu úsmev z tváre zotrel po pár sekundách. 

,,Noták, teraz potrebujem, aby si spolupracovala. Musíme ťa dostať to kúpeľne, aby sme z teba zmyli tú krv," hovoril so zmoreným výrazom. 

Prinútila som svoj mozog reagovať.

,,D-dobre. Podal by si mi barle, prosím?" spýtala som sa roztraseným hlasom. 

,,Isteže," vyhŕkol prekvapene s nadšeným úsmevom na tvári, a zoskočil dole z postele, prešiel na jej druhú stranu a pomohol mi vstať.

Podal mi barle, počkal, kým si ich správne naštelujem a potom prišiel môj prvý krok, ktorý by nebol až taký zlý, keby mi pri ňom celou nohou nevystrelil fakt bolestivý kŕč. Keďže som to nečakala, nemohla som predvídať výkrik, ktorý sa predral spoza mojich pier  sprevádzal tak kŕč.

Rochel v momente odhodil moje barle a -  opäť prekvapivo - bezbolestne ma vzal do náručia.

,,Nechápem, prečo som ti tie barle dal, malo mi dôjsť, že sa stane niečo podobné," mrmlal si popod nos a opatrne ma niesol do kúpeľne.

,,Prepána Rochel, prestaň sa obviňovať. V prvom rade som blbá ja, pretože si za to môžem sama, takže už od teba nechcem počuť žiadne pohoršovanie sa nad tvojou osobou," prísne som naňho zazrela a na zdôraznenie svojich slov som ho ešte pichla prstom do hrude.

Chcel niečo povedať, no potom iba potriasol hlavou a opatrne ma usadil pod sprchu.

,,Myslím, že na toto by bola oveľa vhodnejšia vaňa, no musíme si vystačiť s tým, čo máme k dispozícii," trpko sa usmial.