Daughter of the Devil

45. Časť

Venované @FallenAngelDevil (nedalo sa mi to dať do normálneho venovania -_- )

Odkedy sa o mne Clariell dozvedela pravdu, vzťah medzi nami postúpil na úplne inú úroveň. Stále som nemohol uveriť tomu, ako pokojne prijala moje skutočné ja. 

Postupom času zo mňa ťahala stále viac a viac informácií - chcela o mne a mojom druhu vedieť úplne všetko. S prezradením môjho skutočného veku som chvíľu otáľal, pretože som sa bál, že to už by na ňu bolo priveľa. Ona ma však, ako vždy, príjemne prekvapila - keď som jej to oznámil, oči sa jej rozžiarili zvedavosťou, ktorá vyvolala náhly príval ďalších otázok.

Stretávali sme sa takmer každý deň, niekedy len pri čaji, inokedy pri dlhých prechádzkach parkom či mestom. Čím častejšie a dlhšie sme sa stretávali, tým viac s tým jej rodičia nesúhlasili. Vždy, keď sa dozvedeli o tom, že som ju pozval von, vymysleli pre ňu nejakú "zaujímavejšiu" aktivitu, prípadne  rodinné posedenie pri čaji.

Mnohokrát sa z takýchto udalostí šikovne vyvliekla, aby mohla byť so mnou. Jej rebelská stránka ma milo prekvapila - tušil som, že sa v nej niečo také skrýva, no nečakal som, že bude až taký tvrdý oriešok. Zakaždým, keď sa jej podarilo uniknúť zo spárov svojich rodičov, mi jej prefíkanosť vyčarila úsmev na perách.

Až po niekoľkých týždňoch som si uvedomil, že som sa do nej zamiloval. Nevedel som kedy a ako sa to stalo. Trochu ma to vydesilo. Odkedy som odišiel od rodičov, aby som študoval na Black-Pent Castle, kde som spoznal partičku anjelov, s ktorými som sa celkom dobre spriatelil, som svoje srdce nikomu inému neotvoril.

Keď som sa vydal na cesty, s úmyslom naučiť sa niečo nové, čo sa netýkalo anjelov, obrnil som sa voči ľuďom hrubými múrmi. A potom mi do života vstúpi jedno dievča, ktoré ich v jedinej sekunde zbúra akoby mávnutím čarovného prútika. Stačil jeden pohľad do jej takmer až čiernych očí a hneď mi bolo jasné, že práve jej bude patriť moje srdce.

Nevedel som však, že sa do nej za taký krátky čas zaľúbim až po uši. No dalo by sa vôbec nezaľúbiť, keď je taká úžasná? Každou sekundou strávenou s ňou vo mne narastala láska a rešpekt k jej osobe. 

Poriadne ani nepripomínala človeka, skôr nejakú éterickú bytosť z rozprávky. Keď kráčala, vyzeralo to akoby sa vznášala kúsok nad zemou. Jej ladné kroky nebolo mnohokrát ani počuť, to bol hlavný dôvod, ako ma vždy dokázala prekvapiť zozadu. A to jej doslovné rozžiarenie tváre, keď oplývala silnými emóciami, hlavne radosťou ...

Jednoducho som sa pristihol, ako čoraz viac pochybujem o tom, či je v skutočnosti ľudskou bytosťou. A taktiež som stále silnejšie veril v to, aby to nebola pravda - aby mi raz povedala, že v skutočnosti je niečím iným, rusalkou, bludičkou, dobrou vílou, alebo hocičím iným, než človek.

Snažil som sa na nej spozorovať nejaký znak, niečo, čo by mi napovedalo, že moje predstavy by mohli byť pravdivé. Okrem jej žiarenia som si však nič nevšimol. Po určitej dobe som to vzdal a v duchu si vynadal za nádeje, ktoré som si robil.

Tajne som si želal, aby bola nesmrteľná, a mohli sme tak stráviť večnosť, ktorá ma čaká, spolu. To ale bolo len mojím zbožným želaním. No kým som bol s ňou, bolo mi úplne ukradnuté, že nemáme večnosť. Stačilo mi aj tých zopár ukradnutých chvíľ, kedy som si ju pre seba uchmatol v lese alebo na neďalekej lúke.

Jej rodičia si však dávali veľký pozor na to, aby sa ich dcéra netúlala sama príliš dlho. Každým dňom sa jej pýtali viac a viac na jej pravidelné vychádzky a snažili sa ju udržať doma. Ona síce nemala šajnu, že by niečo také mohlo byť podozrivé, no ja som to tušil. A bolo to nesmierne veľké tušenie, že niečo nie je v poriadku.