Daughter of the Devil

62. Časť

Za prípadné chyby sa vopred ospravedlňujem, nebol čas na kontrolu ;D

Na obede sa mi vrátila energia - možno to bolo jedlom, možno ľuďmi, neviem. Chalani ešte nespravili rozruch, ale boli už strachom celí bez seba. Báli sa, že sme spolu odišli.

,,Bez rozlúčky? Čo si to o nás myslíte," dramaticky som sa chytila za srdce. 

,,Vy by ste sa nebáli, ak by po nás troch pol dňa nebolo ani stopy?" kontroval mi Belfagor. 

,,To by bolo iné. Ako prvé by sme si mysleli, že vás niekto uniesol," uškrnul sa Rochel.

,,My sme si mysleli to isté!" vyhŕkol Sitael. 

,,Vážne? Kto by nás podľa teba chcel uniesť?" spýtala som sa so zdvihnutým obočím. Bez rozmýšľania mi okamžite dal aj odpoveď.

,,Michael - Zecheho otec, alebo jeho ľudia." 

Jeho odpoveď ma zaskočila. Naprázdno som prehltla a položila som mu ďalšiu otázku.

,,Prečo si to myslíš? Zecheho otec o mne predsa nemá ani potuchy."

,,Myslíš, že tu nemá nikoho zo svojich? Minimálne tretina študentov na tejto škole je deťmi Michaelových zbehov. Nikdy nevieš, kedy sa jeden z nich znovu neobráti na jeho stranu," mykol plecom. 

Neviem, či ma tým chcel vystrašiť, no ak áno, tak sa mu to podarilo priam ukážkovo. Čo ak mal pravdu? Možno po mne naozaj šli jeho ľudia. A čo ak po mne išiel aj Zeche? Je predsa jeho syn, jeho pravá ruka. Jasné, že s ním spolupracuje, preto sa snažil byť mi čo najbližšie.

,,Cica, si okej?" spýtal sa ma Haziel, čím prerušil moje úvahy.

,,Jasné," prikývla som mu.

,,No, nevyzeráš tak. Na tvári máš ten tvoj vymlátim z teba dušu výraz," opatrne odpovedal Haziel.

,,To asi preto, že to mám v pláne. Najskôr sa však ten dotyčný bude musieť prebrať," zavrčala som a zaťala päste tak silno, až mi popukali hánky.

,,Pokoj. Myslím, že na Zecheho by to bolo za tieto dva dni už príliš," položil mi ruku na plece Rochel a snažil sa mi do hlavy dostať aspoň trochu rozumu.

Jeho dotyk do mňa vniesol určitý pokoj, takže som sa snažila prestať myslieť na Zecheho, jeho otca a akékoľvek iné potencionálne hrozby.

,,Mimochodom, Zeche sa už prebral."

Táto jediná veta, ktorú vyslovil Sitael, stačila na to, aby som zabudla na všetko, čo som si pred chvíľou povedala a opäť mnou lomcovala zúrivosť, ktorú tentoraz pokoj sálajúci z Rochela nemohol utlmiť.

Kontrolu nad mojím telom úplne prevzali inštinkt a živočíšnosť. Z chrbta mi doslova vystrelili krídla, ktoré odo mňa odhodili Rochela a vzniesli ma do vzduchu v priebehu stotín sekundy. Ako naposledy, tak aj teraz ma to nieslo za Zechem bez toho, aby som mala čo i len najmenšie poňatie o tom, kde je.

Neprekvapilo ma, keď som sa ocitla na ošetrovni. Euriell bola v liečbe dôsledná, takže si často pacientov nechávala na pozorovanie aj o deň dlhšie.

Ako väčšinu času, aj teraz bola v tej svojej miestnosti vzadu v ošetrovni, takže mi v ceste za Zechem nič nestálo.

Nechcela som spôsobiť veľký rozruch, pretože by ma odtiaľto Euriell vyhodila skôr, ako by som z neho dostala čo potrebujem. Práve sedel na posteli s nohami vystretými pred seba. Ani ma nestihol zaregistrovať a už som na ňom sedela a tlačila mu dlaň na ústa, aby nevydal ani hláska.