Daughter of the Devil

55. Časť

☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆ ☆

☆ Hi my fallen angels! ☆

Tento flashback bude trochu iný ako ostatné, pretože je to z blízkej minulosti. Aby ste neboli zmätení, je to z času, keď Rochel odišiel zo školy po tom, čo sa Clariell vrátili niektoré spomienky. Prajem príjemné čítanie ♥

~ Teddy_29☆

Musel som to spraviť. Musel som odísť, aby som predišiel bolesti. Už som to jednoducho nemohol vydržať. Keď som bol v jej prítomnosti, bolo pre mňa nemožné spustiť z nej oči. Jej aura ma opantávala, cítil som ju, akoby bola hmotná, ako huňatá deka, ktorá ma zahalí a zbaví všetkých zlých myšlienok a obáv.

Bol som s ňou príliš často a ostatní si to začínali všímať. Jej zranenie bolo síce dobrým krycím manévrom, no Zecheho pohľad ma čím ďalej, tým viac utvrdzoval v tom, že začína niečo tušiť. Nechcel som od nej odísť, vedel som, že mi to spôsobí muky, no nemal som na výber.

Tým, že som bol s ňou tak často sa jej začalo vracať stále viac a viac spomienok, a bolo len otázkou času, kedy sa objaví nejaká so mnou. Vedel som, že vtedy by bola naša bolesť dvojitá. Obaja by sme cítili nielen svoju bolesť, ale aj bolesť toho druhého. 

Ani neviem, kedy som si to uvedomil. Domnievam sa, že to bolo pri našom prvom súboji, keď bojovala proti celej triede a nakoniec proti mne. Vtedy som doslova cítil jej vyčerpanosť. Moje telo sa chvelo rovnako, ako to jej, až kým som ju nedoniesol na ošetrovňu a Euriell ju nezačala ošetrovať. 

Myslel som, že to bolo len zo stresu, možno zo strachu o ňu. Keď sa to však znova zopakovalo pri jej ďalšom zranení, začal som to viac skúmať. Pravdepodobne som necítil presne tú istú bolesť ako ona, možno to bolo o trošku, možno o dosť slabšie ako to, čo prežívala ona - ale moje tušenie sa potvrdilo.

Sme nejako prepojení. Neviem, čím to je, ale je to pravda. Pýtal som sa aj Zecheho, či ako archanjel niečo necíti, či už jej auru alebo tak, no ten len mykol plecom a povedal mi, že nie. Pôvodom to teda tiež nebolo.

Jej prítomnosť na mňa tiež mala akoby zázračné účinky. Keď som jej povedal o problémoch so spánkom a ona mi navrhla, aby som si pospal u nej, nedúfal som ani v driemanie, s tým som sa jej však nezdôveril. Avšak hneď ako som si ľahol a zavrel som oči, obklopila ma jej 'aura', to je asi najlepšie slovo na vyjadrenie toho, čo som vtedy pocítil, a upokojila moju myseľ, moje srdce a privodila mi tak dlho očakávaný spánok. 

Ten však netrval dlho, keďže sa jej začali vracať spomienky a ona kvôli tým bylinám, čo jej to privodili prestala dýchať. Vďaka nášmu prepojeniu boli moje pľúca ako v ohni napriek tomu, že som dýchal úplne normálne. Zobudil som sa na tú ostrú bolesť akurát včas, aby som ju zachránil pred udusením sa.

Potom mi však oznámila, aké spomienky sa jej vrátili. Najskôr som sa nebál, boli to v podstate všeobecné spomienky. Keď však dokonale opísala môj výzor a ešte aj pridala približnú dobu, v ktorej to mohlo byť, pochytil ma neskutočný strach, že jej to všetko dôjde.

Bol som akoby rozpoltený - z jednej strany som chcel, aby jej to došlo a aby sme opäť mohli byť spolu, no z tej druhej som sa bál jej reakcie, bál som sa, že ma znenávidí za to, že som jej to nepovedal.

A tak som odišiel, bez toho, aby som o tom niekomu povedal. Potreboval som sa upokojiť, premyslieť si, ako budem ďalej postupovať. Chcel som byť preč týždeň, maximálne dva.

Chcel som byť sám, preč od všetkých ľudí, anjelov, jednoducho od všetkého, čo vedelo rozprávať. Nešiel som ďaleko, bol som v jednom z lesov v blízkosti školy, keby ma náhodou Clariell potrebovala. Napriek tomu, že som sa bál že ma znenávidí som jednoducho nemohol odísť ďaleko. V skutočnosti som ju možno potreboval práve ja viac, ako ona mňa.

A potom to prišlo. Znova. Nie až po takej dlhej dobe, po tom, čo si zranila nohu - kvôli Azazelovi -, sa opäť dostavila tá dobre známa vnútorná bolesť. Vedel som, že patrí jej. Už som sa v tom vyznal. Toto však muselo byť veľmi vážne, dokonca vážnejšie, ako tá spálenina.

Bol som v agónii. Nemohol som sa nadýchnuť. Doslova som kvôli tomu spadol z neba, pretože som sa potreboval schúliť do klbka, aby tá bolesť aspoň trochu povolila. Vedel som, že nesmiem váhať ani sekundu, pretože tentokrát by to naozaj nemuselo dopadnúť dobre, a tak som okamžite vyletel späť k oblohe a letel som do školy.

Čím bližšie som bol, tým horšia bola bolesť a prichádzala na mňa čudná únava. To vôbec nebolo dobré znamenie. Cítil som, že je v ich veži, a v tej chvíli som nerozmýšľal nad materiálnymi škodami, takže som preletel oknom, aby som sa k nej čo najrýchlejšie dostal.

Keď som ju uvidel, ako tam leží na zemi, srdce mi vynechalo úder. Vďaka tisícročiam praxe moje ruky konali samostatne, čo bolo v tej chvíli ohromné šťastie, pretože môj mozog odmietal fungovať. Akoby zmrzol. Dokázal som sa len pozerať na jej tvár, ani som poriadne nevedel, či niečo hovorím, či ona niečo hovorí, jednoducho som nevnímal okolitý svet, v ušiach mi pišťalo.

Keď som jej rozrezal nohu, trochu ma to prebralo. Stále som však nebol úplne pri zmysloch. 

Nemôžem ju stratiť. Nie teraz, keď som ju konečne našiel a ona si začína spomínať. Nadával som si, aký som len bol hlúpy, že som odišiel. Ak by som tu bol, možno by sa to nestalo. Dával by som na ňu pozor, takže by som si určite všimol i najmenšie komplikácie. 

Potriasol som hlavou, aby som si ju prečistil. Okamžite som pomocou mágie vyčaril ohnivého posla a poslal som po ňom odkaz Euriell. Toto rozhodne nezvládnem sám. Teraz už som vnímal, čo mi Clariell hovorí. 

Keď spomenula svojho otca, moje srdce opäť vynechalo úder. Jej otec síce nie je mŕtvy, no aj tak som sa zľakol, že prechádza na druhú stranu. Ako inak by bolo možné, že ho vidí? 

Zatvorila oči s úsmevom na tvári. Nie, nie, nie, opakoval som si stále dookola. Svojou mágiou som sa snažil spomaliť krvácanie a zároveň jej tým aj trochu prečistiť krv. Úsmev jej pomaly vädol. 

,,Nie, Clariell, teraz nie. Musíš so mnou zostať, láska. Nedovolím, aby mi ťa niečo také hnusné ako otrava zobralo, počuješ? Budeme znovu spolu, ty si spomenieš, a budeme šťastní, tak ako kedysi. Spoločne nájdeme tvojho otca, aby si ho mohla vidieť aj v skutočnosti a on nám dá zvolenie byť spolu a ja ťa konečne požiadam o ruku." 

Nereagovala. Jej hrudník sa jemne dvíhal, no zdalo sa mi, že v čoraz pomalších a  nepravidelnejších intervaloch.

,,Clariell, miláčik, počúvaj ma, prosím. Budeme bývať v krásnom domčeku, neďaleko tvojich rodičov, v záhrade budú rásť všetky tvoje obľúbené kvety a medzi nimi budú pobehovať naše krásne malé detičky. Spomínaš si? Chceli sme ich mať veľmi veľa. Rosa, Nathaniel, Seraphine, Erich, Aurélia, ... Len si to predstav!" usmial som sa a vložil som všetko, čo som mal do mojej mágie, ktorá k nej prúdila.

V tej chvíli sa našťastie konečne dostavila Euriell s nosidlami a pomohla mi zachrániť lásku môjho života. Opäť.