Daughter of the Devil

26. Časť

,, ... teraz nevyrušuj, nevidíš, že spí?" 

,,Neviem o tom, že by si bol jediný, kto ju môže navštíviť."

,,Proste ťa k nej nepustím a basta - potrebuje si odpočinúť."

Otvorila som oči a pozrela sa smerom, z ktorého prichádzali dva mužské hlasy. 

,,Čo sa to tu deje?" spýtala som sa zmätene.

Nemala som silu posadiť sa, všetko ma nesmierne bolelo. Bola som mierne dezorientovaná, a nemala som ani najmenšie tušenie, kto sú tí dvaja čo sa hádajú na prahu dverí. 

,,Vidíš? Zobudil si ju! Práve pre toto som ťa sem nechcel pustiť!" zavrčal tmavovlasý na plavovlasého a podišiel ku mne. 

,,Ja som ju ne ... Clariell, zobudil som ťa?" spýtal sa ma zúfalo plavovlasý.

,,Zobudila som sa na váš hlasný rozhovor. Kto ste a čo hľadáte v mojej izbe?" 

Áno, dezorientácia pominula. Dokonca aj telo ma začalo menej bolieť, a tak som bola schopná sa aspoň posadiť. 

,,Ty ... nevieš kto sme?" spýtal sa ma prekvapene tmavovlasý a zažmurkal na mňa azúrovými očkami.

,,A mala by som snáď?" zdvihla som jedno obočie.

Tí dvaja si vymenili zdesené pohľady, a potom sa otočili späť na mňa. Obaja naraz prikývli, čo vo mne okamžite vzbudilo nervozitu. 

,,Chcete mi tým naznačiť, že som stratila pamäť?" neveriacky som na nich zízala.

,,Možno je to len dočasný výpadok z nedostatku energie," okamžite zareagoval plavovlasý.

,,To by bolo asi najlepšie vysvetlenie," pritakal mu tmavovlasý.

,,Tak potom dúfajme, že sa mi pamäť čoskoro vráti, pretože by sa mi bez nej na vyučovaní asi nedarilo," zamrmlala som.

,,V takomto stave nikam nejdeš!" zvolali obaja naraz, čo mi len privodilo ďalšiu bolesť hlavy.

Chytila som sa za ňu oboma rukami, a snažila sa bolesť nejako utlmiť - čo samozrejme nepomáhalo, ale tak, snaha sa cení.

,,Prepáč, Clary, nechcel som kričať ..."

,,Srdiečko, je mi to ľúto, nemal som zvýšiť hlas, vôbec som si neuvedomil ..." 

Tárali naraz a obaja sa vybrali mojím smerom. Našťastie bolesť poľavila a ja som na nich mohla uprieť svoj pohľad.

,,Zeche, Azazel ... čo sa mi to dopekla deje s hlavou?" 

Tentokrát na mňa upreli prekvapené, a zároveň šťastné pohľady.

,,Nemáme šajnu," odpovedal pravdivo Zeche, ,,no sme radi, že si späť," žmurkol na mňa.

,,Nestalo sa ti nič, keď si odpadla? Neudrela si si hlavu?" spýtal sa ma opäť starostlivo Azazel. 

,,Veď toto - nič sa mi nestalo, pretože ma Rochel stihol zachytiť," odpovedala som mu pravdivo.

Potom som si však spomenula na otca, môjho prvého otca - Lucifera, a to, že o tom nemám  hovoriť len s anjelmi nejako spätými s Michaelom.

,,Si si istá?" spýtal sa ma Az.

,,Áno. Zeche, mohol by si nás tu chvíľu nechať osamote? Potrebovala by som s Azazelom prebrať niečo osobné," prosebne som naňho uprela svoje očká.

S hlasným, vzdorovitým povzdychom rozhodil rukami a vybral sa ku dverám. 

,,Fajn! Keď ma budeš potrebovať, tak zakrič!" zavrčal a odišiel - so slabým zabuchnutím dverí.