Monster Inside Him (Zayn Malik)

17. časť - Playing with Fire

Keď som sa zobudila bolo už ráno. Ak mám byť úprimná cítim sa skvelo. Myslím, že už som sa takmer spamätala z toho útoku. Teraz už musím vyriešiť len jediný problém, Zayna.

Opatrne som vykĺzla z postele a otvorila dvere, boli odomknuté. Svetlo sa odrážala od každého povrchu. Počula som niekoho smerom z kuchyne. Teplá vôňa naplnila vzduch okolo, aróma lahodného jedla prišla až sem.

Aspoň raz som sa v jeho byte cítila dobre a nie ako väzeň.

"Dobré ráno. " Potichu som zašepkala a tým upriamila jeho pozornosť na mňa. Do tváre sa mu nahrnula červeň, zostal v rozpakoch, stuhol a rýchlo sa otočil. Teda myslím si, že potreboval pozbierať naspäť svoj pokoj a vrátil sa späť k tomu, čo robil.

"Ráno, Zlatko. Spala si dobre?" Spýtal sa cez rameno. Spravila som pokusný krok vpred. Bude to teraz iné so Zaynom?

"Áno. A ty?" Potichu som reagovala. Môj hlas znel roztrasene, vystrašene a mierne priškrtene, kým vyšiel z mojich úst.

"Ano. Mám trochu opicu." Pomaly sa nadýchol. Môj tep sa zvýšil, keď som si spomenula na minulú noc.

"Vzal si si Advil?" Prikývol na moju otázku. Táto konverzácia bola čím ďalej, tým trápnejšia. Stále som nemohla povedať, či si pamätá na minulú noc alebo nie. Naozaj som dúfala, že o tom nebude mať ani potuchy.

"Chceš raňajky? Robím omeletu."

"Znie to skvelo. " Vydýchla som a skĺzla som sa na stoličku za pultom. Otočil sa, položil predo mňa tanier s úžasnými raňajkami a prisadol si na stoličku vedľa mňa.

Raňajkovali sme v trápnom tichu. Nechcela som prestreliť a spomenúť minulú noc, ale vôbec som nevedela, čo by to prinieslo. Keď sme obaja dojedli, Zayn pozbieral taniere a začal umývať riad.

"Idem si dať sprchu. " Zamrmlala som v porážke, že nepadla žiadna zmienka o Zaynovom sľube zo včerajšej opitosti.

"Môžeš si zobrať niečo z môjho oblečenia, keď budeš hotová." Jednoducho odpovedal.

Po sprche som si obliekla Zaynove tepláky a tričko a vydala som sa do obývačky, odkiaľ som počula televízor. Ako náhle som vošla do miestnosti, Zayn to zaznamenal a vypol telku. Sadla som si k nemu na gauč dostávajúc silu spýtať sa konečne na minulú noc.

"Už sa cítim lepšie."

"To rád počujem. " Povedal a otočil sa tak, aby mi mohol úplne čeliť.

"Myslím, že už som v poriadku a môžem ísť domov." Môj hlas klesol k šepkaniu, Dodrží svoj sľub a nechá ma ísť? Alebo ma tu bude držať ako väzňa navždy?

Zaynovo telo celé stuhlo. Očami mu prebehol hnev. Nie, to nie je možné. Znova je to starý Zayn.

"Nie." Povedal pokorne, ale jeho hlas bol znova drsný. Dúfam, že to nie je konečné rozhodnutie.

Nemôžem si pomôcť ale cítim sa neuveriteľne nahnevaná. Myslela som si, že sme sa na niečom dohodli. Cítila som ako silno som zovrela zuby. Zayn povytiahol obočie na mňa akoby som sa odvážila kričať na neho. Moje päste sa zovreli. V tej rýchlosti som vyskočila z gauča.

"Nepýtala som sa. Idem domov. " Vypľula som a pripravila sa na odchod. Skoro som sa dostala z miestnosti, predtým ako ma chytil. Hrubo ma schytil za rameno a posotil ma o najbližšiu stenu. Nebolo ťažké spraviť mi znova značku, ale stále to trochu bolelo.

"Prepáč?" Potriasol mnou, "chceš to povedať znova, Zlatko?" Zažmurkal pri jeho kričaní na mňa. Stále som sa ešte nenaučila s ním bojovať. Takže, budem tvrdohlavá mrcha, ktorá sa bude o všetkom hádať.