This is war

-53-

*Newtov pohľad*

,,Newt sakra vypadni!" zasyčí na mňa Cliff a odsotí ma od miestnosti kde práve Andrew zachraňuje Christinu . 

,,Aspoň mi povedz ako jej je!!" skríknem a pozerám na neho so slzami v očiach . Pokrúti hlavou ako už asi desať krát za poslednú hodinu a vráti sa znova do stanu . Naštvane kopnem do kýbla vedľa ,ktorý s obrovským treskom dopadne na zem . Okolo trupu sa mi ovinú ruky a zozadu ma objímu . Cítim , že mám premočený chrbát od sĺz dotyčného . Otočím sa a uvidím Beccu ktorej sa trasú ruky a je vidieť , že nemôže poriadne dýchať. Pohľad na ňu mi ju pripomína. Tak moc , že ma to zvnútra trhá na kusy. Pomaly a pri každom jednom jej vzlyku mám pocit , že sa mi rozpadáva svet. 

Opatrne ju objímem a ona začne až hystericky plakať . Z mojich očí idú slzy ale snažím sa to zakryť . Potrebuje aby som jej pomohol a tým , že budem plakať jej nepomôžem . 

,,O-n-n-a zo-om-m-mrie?" prerývane vzlyká do môjho ramena a ja sa od nej odtlačím a pozriem jej do očí . Utriem jej slzy ,ktoré jej stekajú po líci a silene sa usmejem . Chcela by aby som jej pomohol . Chcela by aby som sa usmial . Chcela by aby som tu vždy bol podporou nie len pre ňu . 

,,Nezomrie. Je silná." poviem jej a ona prikývne a zašepká. 

,,Vycvičená na boj proti bolesti. Ona je zbraň . Nie človek." jej slová mi nedávajú zmysel ale nijako ich neriešim. Niekedy inokedy by som sa chcel dozvedieť čo najviac ale teraz na to nemám chuť. Chcem len aby tu bola. Bola znova pri mne a ja som mohol cítiť jej vôňu alebo smrad keď sa zle osprchuje. Aby som sa každý večer mohol pozerať na to ako zaspáva. Každé ráno ako sa zobúdza. Vždy keď leží a s Hope a smejú sa. Vždy keď sú spolu . 

,,Mal by som ísť za Hope." zašepkám no Becca pokrúti hlavou . Nechápavo jej pozriem do očí a čakám na jej vysvetlenie. Pomaly si utrie slzy z líca a jemne si odkašle.

,,Hope išla spať asi pred desiatimi minútami . Bola som cez noc hore s ňou ja. Viem čo ste robili  a taktiež viem , že ma Chrissy požiadala aby som s ňou bola túto noc. Ževraj má pre teba prekvapenie. Takže pred chvíľkou ju Adam uložil spať. Mal by si ísť za Christinou keď ťa Cliff s Andrewom pustia." prikývnem a otočím sa. Prikročím , že sa k nej prebojujem no vo chvíľke keď sa chystám vojsť uvidím Andrewa. Smutne na mňa pozrie a mne začne zrýchlene biť srdce. Pribehnem k nemu a čakám čo mi povie. 

,,Je na tom zle. Stratila viac ako liter krvi .Nikto nevie čo s ňou bude ďalej. Je stabilizovaná a v kómatu ale kedy a či sa vôbec preberie vie len ona sama. Môžeš za ňou ísť. Môžno , že len potrebuje tvoj hlas." povie a ja sa s trasúcimi sa rukami presuniem k izbe kde leží. Otvorím dvere a uvidím jej bezmocné telo ,ktoré leží s obviazanou rukou a spevneným telom na jednej z našej medicínskej posteli. Pohľad na ńu ma bolí . Prejdem k nej a klaknem si na kolená. Zoberiem jej zdravú ruku do svojej a pritisknem si ju k perám . 

,,Milujem ťa. Prosím neodchádzaj." zašepkám a nechám svojim slzám voľnú cestu . Začnú sa mi triasť ruky a cez zaslzené oči pomaly nevidím . Zatnem zuby a snažím sa zastaviť vzlyky vychádzajúce z mojich úst no stále ich nedokážem utíšiť . V hlave sa mi stále vyjavuje obraz keď som ju posledný krát niesol práve sem. 

Prečo musela vždy byť taká bojovná za ostatných?!? 

Vráti sa mi ešte? Budem ju môcť ešte niekedy pobozkať? Cítiť jej dych na mojom krku? Cítiť jej dotyk na mojom tele alebo len počuť jej hlas? 
Myšlienky sa nedajú zastaviť a ja s pomyslením na ňu zaspím. 



--------------
Okej baby toto bol taký trápny diel... Neviem nezdá sa mi ... Čo vám? Zdá sa mi taký odflákknutý äčož možno trochu bol lebo som na "dovolenke" v Prahe a PC mám len na 20 minút a s tým , že som nemala nič dopredu premyslené bola to celkom imrovizačná kapitola :D :D 
Ďakujem za každé prečítanie , vote a comment <3333