This is war

-54-

*Pohlaď Chrissy*

Sakra prečo sa nemôžem hýbať?!? Sakra! Toto sa nemalo stať . Ja som mala byť mŕtva. Mala som mať už od všetkého pokoj.

Niečo ma trhne dopredu a ja spadnem na chladnú zem. Pred sebou vidím elegantné biele lodičky a jemne nalakované nechty. Rýchlo sa postavím aby som si uvedomila čo sa deje a vidím len laborku. Nado mnou stojí starena a s hnevom mi pozerá do očí.

,,Ako to , že nie som mŕtva?!?" Skríknete a moje ruky sa ako na povel začnú triasť. Dosky , ktoré drží v rukách s hnevom treskne na stôl vedľa nej a keď sa mi pozrie do očí vidím tam pochybnosti a sklamanie. Neviem prečo. Ak si dobre pamätám tak ma veľa takých dievčat ako ja. Síce moj výcvik bol nieco viac ostatne na tom tiež nie su najhoršie .

,,Bože! Investovala som do teba milióny a nie tisícky ako do ostatných! Mala si byť zbraň ale ty si sa podriadila pudu prežiť a množiť . Mením našu dohodu. Máš tri roky na to prist. Bude mi jedno ako bude tvoja malá stará.'' Zasyči a mne padne sánka. Dýchanie mi začne raz vynechávať a raz až príliš mnoho dodávať kyslík. 3 roky?

,,Ako sakra je moja chyba ,že som skoro vykrvácala?!? Sakra!!! Bola som skoro mŕtva! Ako som tomu mala zabrániť?!?"

,,Myslim, že ti začneme obnovovať pamät. Len tréning . Žiadne city a emócie. Chcem ťa takú, aká si bola. Stroj naprogramovaný na zabíjanie a plnenie cieľov. Také to bolo lepšie. Nemala si svoj názor , mala si zakázané lásku či vzťahy. Bolo lepšie vidieť poslušnosť z tvojej strany." povie a ja to už nevydržím . 

,,Prečo mi sakra každý káže robiť niečo čo nechcem!!?!?? Prečo ma proste nenecháte si oddýchnuť?!? Bože! Už ma to zabíja." zavzlykám a tá starena si odfrkne . Pohŕdavo na mňa pozrie a ja čakám čo z nej vypadne tentokrát. Oči sa mi začnú plniť slzami a naštvane zatnem zuby. 

,,Že oddýchnuť! Zatiaľ si nepracovala! Bože Christina! Uvedomuješ si , že to čo si si akože odtrpela nebolo nič? No tak si potratila. Poser sa. Skoro si slzu nevyronila keď sme ti povedali , že ti zomrel otec a matka ti leží v nemocnici a jedno ani nenarodené dieťa ti zomrie a už si v depkách neviem koľko to bolo týždňov." povie a to bola posledná kvapka. Vyštartujem proti nej no niekto ma chytí za ruky . Otočím sa a uvidím dvoch chlapov s puškami . Jedna z mojich nôh vykopne a zasiahne rozkrok jedného . Ruka chytí druhého pod krk a zatiaľ čo sa zviecha na zemi ten prvý udusím do bezvedomia druhého . Keď sa jeho telo zvezie na zem ,otočím sa a uvidím tú starenu ,ktorá sa len uškŕňa. S napätou sánkou vykročím k nej keď ma niečo skopne na zem . Ten prvý chlap práve stál a nepáči sa mu čo som spravila jeho partnerovi . Chytí ma za krk a nadvihne ma až tak , že sa nohami nedotýkam zeme. Pretlači ma na stenu a ja stále ťažšie a ťažšie dýcham . Nedám sa a z celej sily vykopnem nohu k jeho bruchu . On sa za neho chytí zatiaľ čo ja mu vytiahnem z nohavíc pištoľ a skontrolujem nábojnicu . Plná. Dám ju znova do pištole a vystrelím . Chlap s guľkou v hlave dopadne na zem a ja sa s pištoľou v ruke otočím na starenu. Chytím rukoväť oboma rukami a s úsmevom sa na ňu uškrniem . 

,,Nejaké posledné slová?" ona nevyzerá nijako vzrušená tým , že na ňu práve mierim niečím vďaka čomu môže byť za pár sekúnd mŕtva. 

,,Myslíš , že mám tak strašne malý inteligenčný kvocient aby som tu bola reálne po tom čo si sa ma pokúsila predtým zabiť? Christina máš na viac." mne padne sánka a vystrelím . Guľka preletí a rozbije sklenené dvere za ňou . Jej obraz trochu zašumí no ona je tam stále a uškŕňa sa. 

,,Hologram." zašepkám a ja viem čo mám spraviť. 

,,Fajn . Ako chceš." zachraptím a hlaveň si priložím k spánkom . Jej padne sánka a vidím ako začne zrýchlene dýchať . Ruky sa jej začali triasť a nezmôže sa ani na slovo. Konečne sa úlohy vymenili. Ona je maličká a bojí sa čo môže prísť. 

,,Koniec simulácie!" skríkne a ja stisknem spúšť. Počujem výstrel ale necítim bolesť. 


*Newtov pohľad*

,,Zlato mal by si sa ísť vyspať. Si tu už dva dni a zjedol si minimum . Christina by chcela aby si sa išiel najesť. Hope plače lebo ťa chce u seba. Christina by chcela aby si sa išiel pohrať s Hope." otočím sa a uvidím v dverách Beccu. Určite musím vyzerať hrozne. Smrdím , nečesal som sa asi 2 dni a to ako mi smrdí z úst by som skolil aj koňa. Ale nemôžem odísť. Musím byť pri tom ako otvorí oči . 

,,Nehovor mi čo by chcela!Nie si ona!" skríknem a ona trochu nadskočí . Viem , že mi chce len dobre ale nech mi už stále nehovorí čo by ona chcela a čo nie. 

,,Newt. Ja viem , že to je ťažké ale ona sa preberie." povie a ja sa strhnem keď sa Christina prudko nadýchne a začne kašlať . 

*Chrissyn pohľad*

Trhla som sebou keď som pocítila ostrú bolesť v mojom ramene. Syknutím som si bolesť len potvrdila a pomaly otvorila oči . Silné svetlo my bilo do očí a zrak som mala rozostrený.  Videla som niečo . Len siluety. Nerozoznám ich ale viem kto sú . Je to Marko a Davison . Postavím sa na nohy a čakám čo budú robiť . Zranili ma dostatočne aby sme mohli prestať . Z obočia mi vyteká krv , rameno mám...no ani neviem čo s ním mám . Nevyzerá zranene. Koleno mám celé modrinové a sama neviem čo ešte mám po bruchu ako minule. 

,,Už skončime. Nemôžem." zavzdychám a obaja sa na mne začnú smiať. Robia to vždy keď sa chcem vzdať. Sme zamknutý v tejto miestnosti a ja sama vyliezť nemôžem . Viem , že je všetko monitorované a až na ich pokyn ma môžu pustiť. 

,,No tak Christina. Odkedy si takáto sračka?" zaškeria sa a ja sa proti nim rozbehnem . Chcem im vraziť no ich ruky sú rýchlejšie a jeden ma zasiahne do brucha a druhý do stehien . So vzlykmi sa zvalím na zem a začnem vyplúvať krv. Mark aj Davison sa uškeria a pozrú na mňa. 

,,Okej. Potrebujeme ťa živú . Pre dnešok koniec." zakričia na celú halu a ja počujem vybrovanie a otváranie dverí . Uľavím si no posledný kop mi venuje Mark . Z celej sily ma zasiahne do brucha. Robia to tak vždy. Je to pre mňa ako strečing. Zvykni sa na bolesť , slečinka. Nemôžem povedať , že ma majú radi ale určite ma majú radšej ako všetky ostatné. Niekedy mi dokonca ani nekopnú do brucha ale do chrbta . A to bolí o dosť menej . Ostatným vždy kopnú do brucha. So syknutím sa postavím a poutieram peru . Mám ju rozbitú ale nič čo by som nezvládla.

*Newtov pohľad*

,,Newt vypadni!" skríkne na mňa Andrew a ja sa ani nepohnem . Za chvíľku začne Christina niečo mumlať. Andrew sa so zrýchleným dychom pozrie na Christinu a ja prestanem dýchať. 

,,Obnova. Obnovujú ju." zaškríbe zubami a sadne si vedĺa nej . Ruky zopne na kolenách a čaká. 

*Chrissyn pohľad*

,,Tak čo už máš dosť?" zaškerí sa na mňa Sonya. Je to jedna z "vyvolených" rovnako ako ja. No žiarli na mňa rovnako aj ostatné kvôli môjim prednostiam na bojisku . Zvládla by som ju ale je ich tu desať s podobným výcvikom ako mám ja. Päť by som dala dole. Možno aj šesť ale proti desiatim nemám sebemenšiu šancu. 
Zoškriabem sa z dlážky a prejdem k umývadlu kde si utriem ústa ,ktoré sú teraz už celé zničené. 

,,Beriem to ako áno." zasmeje sa , otočí sa a odkráča zo šatne. 

,,Inak Christina dneska máš skúšku proti zvládaniu bolesti a strachu. Mala som ti to odkázať od Marka. Máš byť o jednej na strelnici. Absolvuješ túto skúšku ako prvá aby mohli ostatné vidieť ako to "najsilnejšia z nás" zvládne." zaškerí sa.

*Na strelnici*

,,Christina sa teraz postaví pred terč. Každá pôjde jeden deň od najsilnejšej po najslabšiu .Dneska Christina . Zajtra Meredith , potom Daynia , Sonya , Clarissa. Prvých päť dní . Je vás tridsať takže každý deň bude po týchto piatich ďalších päť na mojej izbe. Christina. Budeš tam stáť a čeliť bolesti 5 minút. Potom zavoláme sestry aby ťa ošetrili." ukáže mi Mark aby som sa postavila pred terč. S trasúcimi rukami sa tam presuniem .


,,Tak . Christina. Zasiahnem ti bod na stehne ,ktoré ťa bude strašne bolieť. Za každú slzu ide ďalšia strela. Zasiahnem body , ktoré ti nemôžu  ublížiť . Budeš len krvácať. A bolesť budeš cítiť ale dvojnásobok. Pripravená?" spýta sa a ja prikývnem . Namieri na mňa zbraň a skloní sa aby mohol vystreliť. 

,,A nezabudni. Zloduch je dobrý." počujem ako posledné a potom už len prudkú bolesť v stehne. Zahmlie sa mi pred očami ale ustojím to . Nedoprajem Sonyi to potešenie aby ma videla v bolesti na zemi . Opriem sa o terč a zatnem zuby. Nebudem sa na tú ranu pozerať. Prečo aj . 

,,Dobre. 3 minúty." skonštatuje a ja napnem všetky svaly na rukách aj nohách . 

,,2 minúty." povie a ja skríknem . Do nohy mi vystrelí ostrá bolesť a slzy sa mi derú na povrch . 

,,Nezabudni , že slza znamená strelu a ďalších 5 minút." skríkne na mňa Mark . 

,,O zvýšených piatich minútach si nič nehovoril." zasmejem sa a zaženiem slzy ,ktoré mi išli do očí . To je to čo potrebujem . Smiech . 

,,A ešte som ti nepovedal o tom , že ti stiahnem body za slzy." zasmeje sa a ja s ním . Potrebujem sa smiať. Odchádza tá bolesť. 

,,Koniec!"skríkne Davison a ku mne sa prihrnú sestry. Začnú mi to obväzovať a ja sa zaprem o jedni z nich keď ma zdvíhajú. Svoje po ramená blond ostrihané vlasy si chytím a začnem si ťahať vlasy. Predtým ma to upokojovalo ale teraz to nejako nefunguje. 




Takkkk 1600 slov :D :D :D Zatiaľ môj druhý najdlhší diel :D :D :D ĎAKujem za každé prečítanie , vote a comment <3