Ja a on? Nikdy!

Alkohol?

Po škole sme išli s Natalie na cintorín, ako som jej sľúbila. Kým sme sedeli na múriku, spýtala sa ma:
,,Mamička sa na nás pozerá z nebíčka, však?"
,,Áno. A dáva na nás pozor. Nezabúdaj, že zakaždým drží nad nami ochrannú ruku. Keď sa budeš báť, stačí si na ňu pomyslieť. Nikdy nedovolí, aby sa ti niečo stalo."
Presne tieto slová mi mama povedala, keď som mala 7 rokov a bála som sa strašidla pod posteľou. Odvtedy som si na tie slová spomenula vždy, keď som sa bála. No už nie strašidla, ale ľudí vôkol mňa.

Po príchode domov sa nič nezmenilo. Dom bol takisto tichý ako každý deň a mojou úlohou bolo spraviť všetky práce v dome. Kým som skončila, hodiny ukazovali 19:47. Učila som sa chabých 15 minút. Naozaj som bola unavená po celom dni.
Zrazu som začula, ako niečo spadlo v chodbe. Rýchlo som tam pribehla. Otec stál opretý o stenu a vedľa neho ležala rozbitá váza.
,,Otec, stalo sa ti niečo?" vystrašene som sa spýtala.
Až v tej chvíli som si všimla, že je spitý na mol.
,,Prečo si sa zasa opil? Prečo nám to robíš?"
,,N...nechajj mma, Miia!" bľabotal, ani mu nebolo poriadne rozumieť.
,,Otec! Nevidíš, že trpíme týmto tvojím opíjaním!? Chceš, aby z teba bol alkoholik!? Musíš s tým prestať! Mama by ti to neodpustila!"
Vtom som pocítila, ako mi strelil facku. Vhŕkli mi slzy do očí. Chytila som sa za boľavé líce. Otec zostal meravo stáť na mieste.
,,Mmia... Prrepáč mi... Nechcel som."
Silno ma objal.
,,Prišla som o mamu. Nechcem prísť ešte aj o teba. Nechcem, aby mi ťa ten prekliaty alkohol zobral!" rozplakala som sa.
,,Dievčatko moje... Ddobre, ja...prrestanem piť. Sľubujemm."
Usmiala som sa cez slzy. Možno som mu neverila. Predsa len, bol opitý a vtedy ľudia natárajú veľa hlúpostí. Ale občas povedia aj pravdu.
S námahou som ho dotackala do spálne, kde padol na posteľ a zaspal ako zarezaný. Najhoršie na tom všetkom bolo, že celú našu hádku pozorovala Natalie od dverí.
,,Ocino sa zasa opil?" spýtala sa ma po príchode do izby.
,,Hm."
,,Prečo ťa udrel?"
Povzdychla som si.
,,Natalie, nechaj to tak, dobre? Je neskoro, mala by si byť už dávno v posteli."
,,Môžem spať tu?"
,,Že sa vôbec pýtaš," usmiala som sa.

Po príchode do školy sa nič zvláštne neudialo. Až na to, že kým som sa prezúvala pri mojej skrinke, niekto sa oprel o tú vedľajšiu...
Bol to ten poondiaty idiot, ktorý na mňa včera vylial červenú žbrndu, pôvodne podobajúcu sa na paradajkovú polievku.
,,Hej, čudáčka, prečo si taká čudná?" uškrnul sa.
,,Hej, sukničkár, prečo balíš baby, keď to nevieš?"
Bez slova som chcela prejsť okolo neho, ale chytil ma za zápästie.
,,Čo si povedala? Ja, že neviem baliť baby? Mal som stokrát viac báb ako ty chalanov!"
,,Sto krát nula je nula, ak sa nemýlim. Takže sa nemáš čím chváliť."
Vytrhla som sa mu a nechala ho zarazeného stáť pri skrinkách. Čo si o sebe, dofrasa, myslel!? On a celá jeho banda boli spodina tej školy. Fajn, do spodiny som patrila skôr ja. Ale aspoň pre mňa boli oni vždy niečo menej...
Cez hodinu biológie som mala ísť odpovedať. Super. ,,Mia, povedz mi, čo sú to mnohobunkovce?"
,,Ehm... No, tak to sú... neviem."
Celá trieda sa rozrehotala.
,,Ako to, že nevieš? Je to hlavná téma," zdôraznila profesorka.
,,Ospravedlňujem sa, ale nestihla som sa naučiť."
S povzdychom mi prikázala, aby som si sadla na svoje miesto. Myslela som si, že to nechá tak, ale cez veľkú prestávku si so mnou pohovorila triedna.
,,Vysvetlíš mi, prečo sa neučíš, Mia?" začala okamžite.
,,Ale ja sa učím..."
,,Neučíš sa. Keby si sa učila, nesťažovali by sa mi profesori po každej hodine. A nielen, že sa neučíš, nedávaš ani pozor na hodinách."
,,Ja... sa to pokúsim napraviť."
,,Musíš, ak nechceš opakovať ročník. Pozri, viem, že to máš po smrti tvojej mamy ťažké, ale jednoducho priestor na učenie si musíš nájsť."
S týmito slovami ma poslala naspäť do triedy. Moja triedna bola jediná osoba, ktorá vedela o tom, že mi zomrela mama. Nikto, dokonca ani moji spolužiaci to nevedeli. Cítila som, že je to tak lepšie.

Na ďalších hodinách som sa snažila dávať pozor. Teda, aspoň som sa tak tvárila. V každom prípade, čas ubiehal strašne pomaly.
Po škole som pri skrinkách stretla sukničkára. Čo zasa chcel!? Mala som ho plné zuby!
,,To s tým sukničkárom si ešte vybavíme, čudáčka!" zakričal a zmizol kamsi preč.
Bol on normálny?! Najradšej by som ho dobehla a strelila mu jedno, dve zauchá. Fajn, ja som bola čudáčka, tak prečo on nemohol byť sukničkár? A just som ho tak od tej chvíle začala prezývať!

Podľa mňa je táto časť zaujímavá. 😀 Čo myslíte, ako si to s ňou sukničkár vybaví??? 😀😀😀