Ja a on? Nikdy!

Chata

Z pohľadu Toma

Tri dni ubehli ako voda a ja som si v zhone pratal malý kufor dole schodmi. Práve sa rozvidnievalo. Mama v rozrušení behala po celom dome.
,,Máš všetko? Nič si si nezabudol? Nemáš náhodou ešte teplotu?" vypytovala sa ma už po stý krát.
,,Nie, mami, neboj sa toľko."
,,Budem sa o teba báť. Vždy. Toto pochopíš, až keď budeš mať vlastné deti."
Prevrátil som očami.
,,Fajn, len mi nedávaj prednášku, prosím ťa."
V kuchyni som schytil zo stola jablko a ponáhľal sa aj s kufrom k dverám.
,,To ani nebudeš raňajkovať!?" zakričala za mnou mama.
,,Nie, nestíham a bojím sa, že mi príde zle!" odkričal som jej a vybehol na prázdnu ulicu.
Za mnou sa však hneď vyrútil Oliver.
,,Ó, na teba som skoro zabudol, kamoško." Poškrabkal som ho za uchom.
,,A so mnou sa nerozlúčiš?" vybehla za mnou aj mama.
S povzdychom som ju objal.
Mama ma silno zovrela vo svojom náručí.
,,Dávaj si na seba pozor, dobre? A nie, že s tebou budú nejaké problémy."
,,Neboj sa, dám si pozor a budem slušný. Už ma pusť, sme predsa na ulici."
Premerala si ma pohľadom.
,,Dobre, tak nech ťa nezdržujem. Mimochodom, nechceš odviezť?"
,,Nie, načo? Aspoň sa prejdem."
Prikývla a podišla k vchodovým dverám. Posledný raz som jej zakýval a vydal sa po chodníku smerom ku škole. Konečne som vypadol z toho debilného chaosu v dome. Už len to by mi chýbalo, aby ma mama odviezla až pred školu.
Celou cestou som rozmýšľal, či Mia cez víkend náhodou neochorela a nepôjde na lyžiarsky. To by bolo zlé.
Moje obavy sa čiastočne potvrdili, keď som došiel k mojej partii. Mohol som sa obzerať koľko som chcel, Mia nikde nebola.
,,Chalani, nevideli ste ju niekde?" spýtal som sa s nádejou.
,,Tam ide!" ukázal mi Matias po chvíli.
Mia kráčala vedľa nejakej baby. To bude asi Elise.
Rozmýšľal som, či mám ísť k nej alebo nie, keď vtom ma prerušil Davidov hlas.
,,Budeš sa na ňu len túžobne pozerať alebo sa rozhodneš ísť za ňou?"
,,Ja neviem." Zrazu som sa cítil ako malý, bezbranný šiestak na základke, ktorý chce pozvať svoju spolužiačku von, no nemá na to odvahu.
,,Rob si čo chceš, ja idem za Elise." Rozlúčil sa s nami David a vyparil sa za dievčaťom, ktoré stálo vedľa Mie.
,,Veď choď za ňou. Pozri, pozerá sa na teba," pobádal ma Eric.
,,Tak... tak fajn." S nesmelým úsmevom som k nej vykročil. Bola tak... roztomilá. Stála na chodníku, v ruke zvierala ucho cestovnej tašky a žiarivo sa usmievala. Mal som chuť ju pred všetkými objať a vykričať celému svetu, že je len moja a nikoho iného. Kiežby to tak bolo...
,,Ahoj." Pozdravila ma.
,,Ahoj."
Toto bola asi najtrápnejšia situácia medzi nami. Zavládlo ticho, nikto nič nehovoril. Možno ja som sa usmieval ako slniečko na hnoji.
,,Ehm... Lyže a výstroj nám požičajú tam, však?" ozvala sa Mia.
,,Asi. Teda... určite."
Čo sa mi stalo?! Nedokážem zo seba vydať ani jednu súvislú vetu. No tak, Tom! Vzchop sa!
Našťastie prišiel autobus. Všetci sa nahrnuli do predných a zadných dverí. Ja a Mia sme vchádzali medzi poslednými. Kým sme sa predierali pomedzi sedadlá, upieralo sa na nás viacero pohľadov. Čo zasa riešia?! Ak sa im niečo nepáči, môžu si trhnúť!
Zrazu ma niekto poťukal po pleci. Obzrel som sa za seba. Mia mi pohľadom naznačovala, že si sadne vedľa Elise. Prikývol som a upriamil svoj pohľad na úplný koniec autobusu. Mával na mňa David, ktorý sa usalašil na jednom sedadle v päťke. Vlastne, celá partia tam sedela.
Vodič autobusu naštartoval. Rýchlo som prešiel dozadu a usadil sa vedľa Davida.
,,Čo ideš tak neskoro?" spýtal sa ma.
,,Ále... Nechcelo sa mi prepchávať cez ten dav," mávol som rukou.
,,Alebo si chcel byť čo najdlhšie s Miou, čo?" s úškrnom nadvihol obočie.
,,Možno aj to," zasmial som sa. ,,A čo ty? Chodíš s Elise alebo nie?" zaujímalo ma.
,,Ešte to nie je isté."
Nechápavo som sa naňho zahľadel. ,,Ako to nemôže byť isté? Predsa vieš, či s niekým chodíš alebo nie."
,,Lenže toto je trochu komplikované. Ja sám ešte neviem, či by som s ňou chodiť chcel."
Tak teraz som už ničomu nechápal.
,,Takže ty nevieš, či sa ti Elise páči, aj keď za ňou stále doliezaš?"
,,Nedoliezam za ňou! Len... no... páči sa mi. Ale... nechaj to radšej tak," kývol rukou.
,,O čom je reč?" zapojil sa do rozhovoru Matias.
,,O babách," uškrnul som sa.
,,Čoo?! Vidíte tu nablízku nejakú nezadanú a pekne vyvinutú??" zasvietili mu oči.
,,Hej, presne taká jedna sa nachádza pred tebou. Akurátna pre teba," pošepol mu David.
Pred Matiasom stála naša triedna Canchová a kontrolovala, či sú všetci v poriadku. Pred odchodom pravdepodobne skontrolovala aj mená žiakov, ale nepočúval som ju.
To by bolo ešte v pohode, keby naša triedna nebola tak trochu zmachlená a stará babizňa. Sám neviem, prečo sa trepala na lyžiarsky. Keď ju Matias uvidel, urazene sa na nás pozrel. My dvaja sme vybuchli do hurónskeho rehotu.
,,Vyzerám až tak zúfalo? Vážne? Vy ste takí chuji!" nadával, ale mykalo mu kútikmi úst.
,,No čo? Chcel si vidieť nejakú nezadanú a vyvinutú..."
,,Drž hubu!" prerušil ma. ,,Nepokračuj ďalej, lebo tu hodím tyčku! Myslím to smrteľne vážne!"
,,Okej, okej, ako myslíš," so smiechom som zdvihol ruky na svoju obranu. Zvyšok cesty ubehol pokojne. Teda... lepšiu srandu som v živote nezažil. Stále sme sa zabávali na Matiasovi. Ten jeho výraz stál za všetko!
Zastavili sme na malom parkovisku. Tak ako sa pri nastupovaní všetci tlačili dnu, teraz sa pre zmenu tlačili von. Zasa som počkal, kým ten zhon utíchne. Pri dverách som sa stretol s Miou.
,,Poď," s úsmevom som jej naznačil, aby prešla prvá.
,,Nie, nie, poď ty," zasmiala sa.
,,Dámy majú prednosť."
,,Starší takisto."
,,Vy dvaja, budete sa ešte dlho presviedčať, alebo vás mám oboch naraz zhodiť?" uškrnul sa Lucas.
,,Buď ticho, lebo zhodím ja teba," zasmial som sa.
,,Okeej, budem ticho, ale iba ak ty už konečne prejdeš."
S povzdychom som vyšiel von. Chladný vetrík mi udrel do tváre. Bŕŕŕ, striaslo ma od zimy. Všade okolo mňa sa belel sneh. Stromy sa trblietali od snehových vločiek, akoby boli posypané cukrom. Pani Zima sa postarala o krásu prírody. Na mnohých miestach sneh vyzeral ako biela cukrová vata. Proste nádhera! Som chalan, ale zima ma vždy fascinovala. Jednoznačne najkrajšie ročné obdobie.
Hneď za mnou vystúpila Mia. Videl som na nej, že mala takisto úžas v očiach. Kto by nemal?
,,Študenti, teraz ma dobre počúvajte! Vyšľapeme tento kopec!" ukázala profesorka telocviku na menší kopec, posypaný snehovou nádielkou. ,,Na vrchu sa nachádza chata. Horné poschodie majú druháci a dolné prváci. To, kto si zoberie akú izbu, si vybavíte až tam. Budete ju mať až do konca týždňa takže nič nepoškoďte! Môžete byť podelení do dvojíc alebo trojíc!"dohovorila.
Všetci sme sa vydali zdolať ,,Mount Everest". Ako som cestou zistil, ten kopec nebol až tak malý ako sa zdal. Po polhodine šľapania sme unavení vošli do drevenej chaty. Bola útulná. Nachádzala sa tam menšia predsieň s vešiakom a priestorom na topánky. To bolo všetko. Celé dolné poschodie bolo určené prvákom, takže v ďalších miestnostiach boli len izby. Z dolného poschodia viedlo schodisko na horné, ktoré bolo určené druhákom. Vyzeralo podobne, až na to, že nemalo predsieň.
Bol som na izbe s Davidom. Lucas, Eric a Matias mali izbu hneď vedľa.
Uchmatli sme si jednu z tých lepších izieb, aj s balkónom. Keď som naň vyšiel, skoro som zabudol zatvoriť ústa. Krajší výhľad som nikdy v živote nevidel. Všade bolo cítiť vôňu horského sviežeho vzduchu. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Túto vôňu si musím za každú cenu zapamätať.
Pod nami sa nachádzal ďalší ,,balkón", ale neriešil som komu patrí.
,,Paráda, čo?" podišiel ku mne David.
,,Že sa vôbec pýtaš!" žasol som.
Zrazu sa ozval hlas Canchovej.
,,Podáva sa obed vo vedľajšej chate! Potom máte hodinu voľno a hurá, na vlek!"
,,Prečo sme sa nerozdelili podľa tried a neobsadili obidve chaty?" spýtal som sa.
,,Tá vedľajšia bola obsadená," ozrejmil mi David.
Prikývol som a trielil do vedľajšej budovy, pretože mi hlasno zaškvŕkalo v žalúdku. Za celé doobedie som zjedol len jedno jablko.
Vedľajšia chata vyzerala podobne ako tá naša. Akurát sa tam nachádzalo veľa stolov a stoličiek. Všetci sme si sadli za stôl a s chuťou sa pustili do vyprážaného syra s hranolkami. Pritom som celý čas pozoroval Miu. Zdala sa mi trochu... smutná? Prečo? Čo sa jej stalo? Možno, že sa mi to iba zdá. Ráno bola predsa veselá. Pokrútil som hlavou a dojedol svoju porciu. Prvý deň na chate sa mohol začať!!

Uff, 1375 slov! ✌✊💪🙉😊😊😀 Zatiaľ najdlhšia kapitola! 😀 Tak, dúfam, že sa páčila. 😊 Je napísaná dokonca v rekordnom čase!! ✌✌💪😀😀
Čo si myslíte, je Mia smutná? Ak áno, prečo? 😊😀
Ahojte!😊😊

Poninopol💖💞💗