Ja a on? Nikdy!

Lyžiarsky výcvik

,,Kto je to?" ukázal rukou na Toma.
,,Môj kamarát. Pomáhal mi s umývaním riadov."
Triasol sa mi hlas. Musím priznať, že som sa bála.
,,Naozaj len kamarát? Pred chvíľou to tak nevyzeralo." Vrhol na nás podozrievavý pohľad.
,,Áno, som len kamarát, pán Leen. Nič viac." Chopil sa situácie Tom.
Čakala som na otcovu reakciu. Pomaly k nám podišiel.
,,A prečo si tu tak neskoro? S úmyvaním riadu si Mii mohol pomôcť aj poobede."
,,Noo... Mohol, ale... Jej triedna dala Mii úlohy pre mňa, pretože som chýbal v škole. Tak som prišiel trochu skôr," zaklamal.
,,Ty s ňou chodíš do triedy?" vypytoval sa otec ďalej.
,,Nie, som o rok starší."
Dlhú chvíľu na nás skúmavo zazeral. Potom sa otočil a odkráčal preč. No pri dverách sa zastavil.
,,Len kamarát?" ešte raz sa uistil.
Obaja sme prikývli. So spokojným výrazom odišiel. Uľavilo sa mi.
,,Fuu, tak z tohto mohol byť pekný prúser," poznamenal Tom.
,,Mohol, ale našťastie nebol."
Chvíľu sme ticho stáli a pozerali sa na seba. Potom Tom prehovoril do ticha.
,,Ehm... Mal by som ísť. Je neskoro."
Prikývla som a išla ho odprevadiť. Presne takisto, ako aj včera.
Hneď, ako som po osprchovaní zaľahla do postele, vbehla ku mne Natalie.
,,Kedy príde Tom?" spýtala sa ma.
,,Neviem. Nemôže tu byť každý deň," usmiala som sa.
,,Prečo nie?"
,,Pretože aj on má svoje záľuby. A nevypytuj sa toľko. Je veľa hodín, som zvedavá, ako zajtra vstaneš do školy."
Ľahla si ku mne. Hneď na to sme obe upadli do ríše snov.

Ráno som bola celkom dobre vyspatá. To bolo asi prvýkrát v mojom živote. Ak nerátame prvých 10 rokov.
S miernym úsmevom som vstúpila do školy. Jasné, ako vždy. Posmešky smerujúce na moju osobu sa ozývali z každej strany. Ale popravde? Mňa zaujímal iba jeden človek. A práve ten sa opieral o pravdepodobne svoju skrinku. Debatoval s jedným zo svojich kamošov. Neviem, ako sa volajú ľudia z jeho... partie.
Práve som otvárala svoju skrinku, keď si ma všimol. So širokým úsmevom ku mne podišiel. Úplne odignoroval svojho kamaráta, ktorý mu niečo hovoril.
,,Ahoj. Dlho sme sa nevideli. Ako ide život?" zasmial sa.
,,Dlho? Nevideli sme sa pár hodín. Život ide po starom, ale mám dobrú náladu," uškrnula som sa.
,,Hm... To sa asi často nestáva, že?"
,,Nie, nestáva. Nemal by si sa venovať svojmu kamošovi?"
,,S ním sa budem rozprávať celý deň. Hlavne na hodinách. Mimochodom, volá sa David."
Prikývla som.
,,Idem do triedy, o chvíľu zvoní. Zatiaľ sa maj, Tom." Zakývala som mu a vybehla po schodoch do mojej triedy.

Z pohľadu Toma

Prišiel som naspäť k Davidovi. Nestihol som nič povedať, pretože vyhŕkol:
,,Čo máš s čudáč..." nestihol dopovedať, pretože som sa naňho výhražne pozrel.
,,Ou, sorry. Čo máš s Miou?"
,,Nič, čo by som mal? Sme len kamaráti, nič viac."
,,Nezdalo sa. Netrep mi do hlavy chujoviny, vidím tie pohľady z tvojej strany."
,,Aké pohľady zasa?!"
,,Nemusíš to skrývať, všetci z našej partie až veľmi dobre vieme, že si do nej buchnutý až po uši."
Prevrátil som očami.
,,To nie je pravda."
,,Nie!? Tak mi vysvetli, prečo nám zakazuješ volať ju čudáčka. Prečo škrípeš zubami a zatínaš päste, keď ju tak nazveme? Prečo sa vždy usmievaš ako zamilovaný pako zakaždým, keď ju uvidíš? Prečo už dosť dlhý čas nechodíš s nami von? Vysvetlíš mi už konečne, prečo robíš tieto veci?! Pretože ak do nej nie si zamilovaný, tak už fakt nič nechápem."
Chcel som mu niečo vykričať, ale vtom mi došlo, že nemá zmysel zapierať. Vo všetkom mal pravdu. Načo to tajiť, keď to aj tak vie?
Povzdychol som si.
,,Fajn, máš pravdu. Cítim k nej niečo viac, a čo? Zabiješ ma za to? Alebo mi dáš na hubu?"
,,Konečne si si to priznal, ty magor. Prečo by som ťa mal zabíjať? Sú to tvoje sračky, nie moje."
Podráždene som si sadol na svoje miesto.
,,Áno, sú to moje sračky. Tak sa mi do nich nestaraj, jasné?!"
Neodpovedal mi, pretože do triedy vošla profesorka. Našťastie sme mali zastupovanú fyziku s našou triednou. Zastupovaná fyzika? Nič lepšie si neviem predstaviť.
Hneď ako si sadla za katedru, ukázala nám nejaké papiere. V triede to zašumelo zvedavými otázkami.
,,Utíšte sa! Tieto papiere sa týkajú ohľadom lyžiarskeho výcviku. Viem, že tu ešte sneh nie je, ale na horách napadlo. Účasť je povinná! Poprosím 100 dolárov doniesť ešte tento týždeň, pretože nabudúci týždeň v pondelok vyrážame. V sobotu sa vraciame naspäť. A aby som nezabudla, zúčastnia sa toho aj prváci, pretože čím nás je viac, tým menej sa platí."
Keď som započul tú informáciu, takmer som sa sklátil na zem. Dúfam, že tam pôjde aj Mia.
,,Ideš tam?" potichu sa ma spýtal David.
,,Jasné. Počkať, a čo výstroj a lyže?"
,,Si nepočúval? Škola požičia."
Po hodine som išiel za Miou. Všetci na nás prekvapene a pohŕdavo hľadeli, keď som ju volal na chodbu, ale kašľal som na to.
,,Počula si už o tom lyžiarskom?"
,,Áno. Nejdem tam." Smutne povedala.
Ako náhle som začul túto vetu, radosť z môjho tela úplne vyprchala.

Čože!!? 71 votov!? 🙊🙊🙊😮😲😊 Si robíte srandu? 😁 Páni! 😊 Ste úžasní! 😘 Hneď, ako som to zbadala, musela som napísať ďalšiu, aj keď dnes nemala byť. 😊😊😀 Ďalšiu som napísala aj vďaka tým nádherným komentárom. 😍😍 Proste nemám slov! 😍😊😊 ĎAKUJEM!! 😍😊
Ahojte! 😊😊

Poninopol❤