Ja a on? Nikdy!

Vyčerpanie

Už týždeň pracujem v obchodíku. Je to ťažké. Neučím sa. Priemer v škole sa mi zhoršil o dva stupne. Nemávam trojky, ale rovno päťky.
,,Mia, Mia. Čo sa to s tebou stalo? Mala som pocit, že sa zlepšuješ. Mýlila som sa." Krútila nado mnou hlavou moja triedna.
,,Mne to nejde do hlavy, pani profesorka."
,,Čo sa deje u vás doma? Máš problémy?"
,,Nie. Všetko je v najlepšom poriadku, len sa mi zle učí. Moje mozgové bunky odmietajú spolupracovať," zaklamala som.
Viem, že keby som jej povedala pravdu, strčia nás do decáku. A to nemôžem dopustiť.
Vždy po škole som chodievala do obchodíku. Tam som sa nadrela do nepríčetnosti, za 20 dolárov. Nevadilo mi to. Bola som rada, že mám aspoň nejaké peniaze. Doma ma čakal opitý otec a smutná Natalie.
,,Čo sa stalo? Prečo si smutná?" spýtala som sa jej.
,,Prečo si stále preč? Nemám sa s kým pozhovárať. Stále som tu sama. Veľmi mi chýbaš, Mia." Po lícach jej tiekli slzy.
,,Ale no tak. Neplač Natalie, ubíja ma to. Aj ty mi veľmi chýbaš. Ale ja budem teraz každý deň preč. Chodím zarábať peniaze, vieš? Ale otcovi ani muk, jasné?"
Prikývla.
,,Už neplač. Zarobím trochu peňazí a bude všetko po starom. Uvidíš," usmiala som sa. 

Je pravda, že doma sa ukážem len večer, a aj to hneď zaľahnem do postele. Tá pani mi síce núkala voľno, no ja som ho odmietla. Musím zarobiť čo najviac.
V jedno ráno som kráčala do školy hrozne unavená. V noci som spala len 4 hodiny. Už dávno nemám pokojný spánok.
Vyučovanie prebehlo ako vždy. Nevšímala som si vysmievanie mojich spolužiakov. Nebrala som ohľad na to, že profesorka niečo rozpráva. Nevnímala som ani len to, že ma vyvolala k tabuli a všetci sa smejú, pretože zasa nič neviem.
Po vyučovaní si ma zavolala triedna. Opäť.
,,Mia, toto presahuje hranice. Naozaj chceš prepadnúť? Päťka ti vychádza z troch predmetov!"
,,Ja viem, pani profesorka. Zlepším sa. Určite to na štvorku vytiahnem. Nebojte sa."
,,Práveže sa bojím, Mia. Musíš sa zlepšiť. A teraz už choď domov, vidím, že si unavená."
,,Ďakujem. Dovidenia." Odkráčala som k skrinkám.
V škole boli zasa prázdne chodby. Každý už dávno odišiel.
Pri otváraní skrinky na mňa prišli mdloby. Bolo mi na odpadnutie a zdvíhal sa mi žalúdok. Oprela som sa o skrinku vedľa a pomaly sa zošuchla na zem. Chvela som sa na celom tele. Hlavu som si skryla do dlaní. Prečo mi muselo prísť zle práve teraz? V škole? Prečo nie doma?
Zrazu som pocítila niekoho ruku na mojom pleci. Pomaly som zdvihla hlavu. Sukničkár? Prečo práve on? Prečo práve on ma musí vidieť v takomto stave?
,,Mia? Si v poriadku? Čo sa stalo?"
,,Ja... Mne je... Hrozne..." nedopovedala som, pretože sa mi zdvihol žalúdok.
Vbehla som do najbližších záchodov. Sukničkár bežal za mnou. Kým som vracala, držal mi vlasy. Mierne ma to prekvapilo a zarazilo zároveň. V kŕčoch som sa posadila na zem. Bolo mi jedno, že je špinavá.
,,Mia..." nestihla som si nič uvedomiť, pretože ma silno objal.
Spamätala som sa až po chvíli.
,,Nie..." zašepkala som a odtisla ho od seba.
S ťažkosťami som vstala a vypláchla si ústa.
Chcela som odísť, no sukničkár ma jemne chytil za ruku.
,,Kam ideš?"
,,Musím ísť do práce." Prekecla som sa.
Toto je zlé.
,,Do akej práce? Nikam nejdeš. Jedine tak domov."
,,Nie! Ja musím ísť do práce, nechápeš to!?"
,,Nie, Mia. Ideš domov. A ja ťa idem odprevadiť. Nepustím ťa samú."
,,Lenže ja nechcem, aby si ma išiel odprevadiť! Zvládnem to aj sama!"
Vytrhla som sa mu a zamierila k skrinkám.
,,Máš smolu. Pôjdem s tebou."
Neverila som tomu. No keď ma ani po 20 metroch neprestával nasledovať, zvrtla som sa k nemu.
,,Musíš ísť za každú cenu so mnou!? Nechaj ma na pokoji! Chcem ísť sama! Alebo chceš vidieť v akom dome bývam?! Chceš rozhlásiť po celej škole moju adresu!?"
Zakrútila sa mi hlava a padala som na tvrdú zem. Sukničkár ma stihol zachytiť.
,,Nechcem nič z toho, čo si teraz vymenovala. Chcem len, aby si prišla domov v bezpečí. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Tak sa prestaň rozčuľovať a radšej poď v kľude domov."
Prikývla som a spoločne sme sa vybrali ku mne domov. Celú cestu ma podopieral.
,,Povieš mi, o akej práci si to stále hovorila?" spýtal sa ma pred mojím ošarpaným domom.
Nechcela som mu povedať nič. No nakoniec som mu z nejakého dôvodu všetko povedala. To, ako otec stratil prácu, ako sa snažím niečo zarobiť, a ako sa musím popritom starať o domácnosť. Celý čas ma pozorne počúval.
Odprevadil ma až do mojej izby, aby si bol istý, že sa mi nič nestane. To boli jeho slová. Pri odchode som ho chytila za ruku.
,,Nepovedz to nikomu, prosím."
,,Neboj sa. Nepoviem," uistil ma a odišiel.
Neviem, čo sa to so mnou stalo, no verila som mu. Verila som všetkému, čo mi povedal.

Nakoniec som ju dopísala. 😊 Dúfam, že sa páči. 😊
Ahojte! 😊😊

Poninopol❤