Ja a on? Nikdy!

Hádky, rozchody a opäť hádky

Časť venovaná osemstosedem, Winry315, eliza7411 a BeSeis 😊😊

Zahľadel som sa na mobil, ktorý ohlasoval jednu neprečítanú esemesku.

Áno, viem. Neznamená, že keď som doteraz nemala mobil, neviem ako to chodí. :D

Neodpísal som. Oco ma fakt rozzúril. Ako mohol použiť na Miu tak príšerné slovo?! Ona je spodina?! Naozaj ona?! Pekne sa mýli! Túto hádku nevyhral! Akurát tak začal vojnu. Hm... Vojna medzi otcom a synom... To sa veru nepekne počúva!

Ozvalo sa klopanie na dvere a následné stlačenie kľučky. Dotyčný pravdepodobne zistil, že je zamknuté. ,,Tom? Si v poriadku? Otvor mi." Prikázala kľudným hlasom mama.
,,Nie, nie som v poriadku! A ani nebudem! Dajte mi všetci pokoj a strčte sa doriti!!" vybuchol som.
,,Mladý muž! Okamžite prestaň vypúšťať takéto slová z tvojich úst! A otvor tie dvere, lebo dostaneš mesačné zaracha!"
S povzdychom som otočil kľúčom v zámke a otvoril dvere. ,,Čo potrebuješ? Lebo ja chcem byť aspoň chvíľu osamote. Ak to neviete pochopiť, tak..." takmer som vyhŕkol tie slová, čo predtým.
,,Tak?" prižmúrila oči mama.
,,Tak sa môžete poskladať do trojuholníka a drž... byť ticho," odkašľal som si.
,,Prečo práve do trojuholníka?" Vošla do izby.
,,Pretože ma to napadlo? Žeby?"
,,Nebuď drzý! Som stále tvoja mama, tak sa podľa toho správaj."
Prevrátil som očami. ,,Už mi povieš, načo si sem prišla?"
,,Mrzí ma, že ocino takto zareagoval. Určite zmení názor, uvidíš," založila si ruky na prsiach.
,,Hm... To je všetko? Lebo ak hej, môžeš odísť." S trpkosťou v hlase som kývol hlavou na dvere.
,,Nie je to všetko. Snažím sa ti pomôcť, Tom, tak prečo si stále taký odmeraný?"
,,Pretože žiadnu pomoc nepotrebujem! Chcem len ticho a samotu! Pochopte to konečne!" skríkol som snáď na celý dom. Mama prekvapene zažmurkala. Po chvíli napätého ticha vyhlásila: ,,Ako myslíš, ale potom nenariekaj nad premárnenou šancou." S týmito slovami vyšla z izby. Rýchlo som si vybral z vrecka cigarety a utekal na balkón. Moje ústa poťahovali do tela nikotín ostošesť. Ani som sa nenazdal, pár cigariet chýbalo. Svedomie mi pripomenulo môj sľub, ktorý som dal Mii. Nemal som fajčiť. Ale... čo spraviť proti nechápajúcemu otcovi?! Nič! Presne tak, nič!

Celá nedeľa prešla v zlej nálade. S otcom sme na seba vrhali vražedné pohľady, Mii som sa ani raz neozval, takisto chalanom. V podstate som celý čas trčal v izbe a utápal sa v hneve a sklamaní. Viac však v tom hneve. Krabička cigariet padla ako nič. V pondelok ráno som musel zájsť do obchodíku a zakúpiť si ďalšie. Nezaobišlo sa to však bez otázok. ,,Vieš, že by som ti tie cigarety predať nemala?" spýtala sa pani. Mlčky som prikývol. Napokon mi ich však s povzdychom podala. ,,Vezmi si ich. A choď rýchlo do školy, lebo nestihneš vyučovanie. Ale zapamätaj si: toto je posledný raz, čo ti niečo také dovoľujem u mňa kúpiť," prísne zdvihla ukazovák. Práve som prekročil prah obchodíka, keď za mnou ešte stihla zakričať: ,,Pozdravuj Miu!"
Po ceste do školy som si zapálil. Prečo nie? Uvoľnilo mi to nervy. Aspoň na chvíľu.
V triede na mňa číhal akurát tak zrútený David, ktorý sedel na stoličke a opieral sa lakťom o lavicu. ,,Kámo, čo sa ti stalo?" spýtal som sa s nezáujmom, kým som si sadal na svoje miesto vedľa neho. ,,Vieš čo, môže ti to byť ukradnuté. Nechcem to riešiť," zrúkol naštvane.
,,Ako myslíš, nemienim to z teba ťahať," šľahol som učebnice na lavicu. Očividne sme mali obaja zlú náladu.
Zazvonilo na začiatok hodiny a do triedy vstúpila profesorka. Áách, fyzika! Toto mi na nálade veru nepridalo.
,,Maycon, odpovedať! Máte tu medzi trojkou a štvorkou!" zvolala fyzikárka, keď zazrela do klasáku.
,,A... ale pani profesorka... Ja... ja som nevedel o ničom..." zakoktal som.
,,Máte taký pocit, že odpovedanie pri tabuli sa oznamuje dotyčnému dopredu?" nadvihla obočie.
,,Nie..."
,,Tak? Čo riešite?"
,,Nič..." postavil som sa a prešiel k tabuli.
,,Povedz a vysvetli mi poučku na Archimedov zákon."
,,Eee... Noo... Spomínalo sa tam niečo o telesách..." zamyslene som sa poškrabal na hlave.
,,Hmh... Výborne a ďalej?" zavrtela sa na stoličke.
,,Asi... Asi neviem," odkašľal som si.
,,No výborne... " dala si záležať na zákernom úškľabku, ,,Neučili ste sa, neučíte sa a nebudete sa učiť! Naozaj chcete mať na vysvedčení štvorku?!"
,,Nie..."
,,Tak sa začnite snažiť!" s týmito slovami ma poslala na miesto, kde ma privítal Davidov zamračený pohľad. ,,Čo je? Správaš sa ako žiarlivá ženská," uchechtol som sa. Len pokrútil hlavou.
Hodina ubehla neuveriteľne pomaly. Fyzikárka si húdla svoje, zatiaľ čo ja som si niečo čarbal do zošita. Koho by bavili kecy o teóriach kadejakých fyzikálnych vedcov? Mňa určite nie.
Cez prestávku som chcel vybehnúť z triedy, zarazila ma však jedna vec. Niečo mi tu nesedelo. ,,Ty nejdeš za Elise?" spýtal som sa Davida.
,,Nie?" odpovedal mi otázkou.
,,Prečo nie?"
,,Lebo," odvrkol.
,,Čo sa medzi vami stalo? Vyklop to!" zmraštil som obočie.
,,Teba to nemusí zaujímať."
,,Ako vidíš, zaujíma ma to."
,,Bože... Rozišli sme sa. Proste nám to neklapalo! Spokojný?!" naštvane kopol do lavice, ktorá sa posunula o pár centimetrov ďalej. Všetky pohľady spočinuli na nás. ,,Okej, ukľudni sa. Mrzí ma to, jasné? Ja idem teraz za Miou. A nerob hovadiny!" zvolal som pri dverách.
Chodbou sa rozliehali hlasy šantiacich študentov a napomínajúcich profesorov. Predieral som sa tým davom až k triede prvákov. Vtom mi však niekto vletel do náručia a obaja sme spadli na zem. Po menšom spamätávaní som si uvedomil, že to je Mia. ,,Ehm... Mia? Škrtíš ma," zasmial som sa, na čo ma pustila. Nejako sme sa pozviechali zo zeme a ruka v ruke zamierili na školský dvor. Bolo to tam oveľa kľudnejšie, hlavne preto, lebo väčšina študentov bola zalezená vnútri, kedže nebolo práve najteplejšie. Sadli sme si na jednu z voľných lavičiek v blízkosti ihriska.
,,Tom?" prerušila ticho medzi nami.
,,Hm?"
,,Ty si zasa fajčil, však?"
,,Noo..."
,,Pozri sa mi do očí," prísne zdvihla pohľad ku mne. Mala v ňom sklamanie a ľútosť. Opatrne som nadvihol hlavu. Vtom ma pochytil hnev. Veľký hnev na ňu.
,,Áno, fajčil som! Ale ty nevieš, prečo! Nevieš, čo sa deje u nás doma! Nevieš nič!" zvolal som.
,,Jasné, že nič neviem, keď mlčíš o všetkom! Prečo mi to nepovieš?!" slzy jej tiekli po lícach.
,,Fajn! Chceš to vedieť?! Môj "úžasný" otecko nesúhlasí s tým, aby som s tebou chodil!" chvíľu zavládlo medzi nami ticho. Boli to muky. Príšerné ticho, prerušované iba prerývaným dýchaním nás oboch.
,,Ak... ak ti to pomôže, môžeme sa kľudne rozísť," vyhlásila Mia a so slzami v očiach vbehla naspäť do školy. Chcel som ísť za ňou, ale moje telo odmietalo spolupracovať. Akoby som sa premenil na kameň. Na chladný, sivý a machom obrastený kameň.

Ja viem, časť nebola asi 2 týždne, ale fakt sa mi nechcelo. 😐 Dnes ma bolí hlava, ale fakt neviem z čoho 😐😐😐😩 No, v príbehu začínajú byť hááádky a rozchody 😋😋😂😂 Uvidíme, čo bude ďalej. 😂😂
Pekný deň 😊😊

Poninopol😻