Ja a on? Nikdy!

Privítanie

Emis_03, ďakujem ti za tie krásne komentáre. 😊😊 Táto časť je venovaná pre teba. 😊😊

Cestou po zasneženom chodníku sa ku mne prikmotril jeden z Tomových kamošov. Matias. ,,Ehm... Ja som len chcel... Sorry, že sme sa ti smiali. Fakt sme netušili, v akej si situácii." V jeho hlase bolo počuť ľútosť.
Moje ústa sa roztiahli do úsmevu. ,,Veď už sa mi toľko neospravedlňujte." S týmito slovami som sa na nich otočila. ,,Už som vám všetkým, takpovediac, dávno odpustila. Koniec koncov, nie ste tak zlí, ako som si myslela."
,,To som ti akože ja pripadala zlá??" nadurdila sa Elise.
,,Ty nie. Od začiatku si ma podržala. Beriem ťa ako moju sestru rovesníčku," zasmiala som sa.
,,Len aby. Však ja si na teba ešte posvietim," uchechtla sa.
Do autobusu sme vošli v dobrej nálade. Elise si sadla vedľa Davida, zatiaľ čo ja vedľa Toma.
,,Už nech som doma," zívla som unavene a položila si hlavu na Tomovo rameno.
,,O chvíľu budeš. Teda, budeme," zosmutnel.
,,Heej, nebuď smutný. Spomeň si na Olivera," pousmiala som sa.
,,Hmm..."
,,Toom! Nemôže to byť také hrozné. Stále sa budeme stretávať. A máš super rodinu! Jediné, čo by ťa malo trápiť je, že sa zasa začína škola," pozrela som sa mu do očí.
,,Asi máš pravdu. Fajn, hrozne sa teším domov!" ironicky sa zaškeril.
,,Takto je to omnoho lepšie." S úsmevom som si znova položila hlavu na jeho plece.
Pravdepodobne som na chvíľu zaspala, pretože ma prebudili hlasy a smiech vôkol mňa.
,,Neber mi tú fľašu!" zvolal ktosi, nevedela som kto.
,,Vy tam vzadu, ukľudnite sa!!" V tomto som už spoznala Canchovú.
Otrávene som zažmurkala na Toma, ktorý sa smial spolu s ostatnými.
,,Čo sa deje?" zaujato som sa ho spýtala.
,,Nič zvláštne, len Eric vzal Davidovi fľašu s vodou, a ten ho následne oblial malinovkou," smial sa naďalej. Obzrela som sa dozadu, a naozaj. Z Erica doslova kvapkala lepkavá tekutina. Pokrútila som hlavou a otočila sa naspäť.
,,Inak, za päť minút vystupujeme," oboznámil ma Tom s cennou informáciou.
Zvalila som sa na sedadlo a sledovala ubiehajúci svet za oknom. Spoznávala som naše mesto. Po snehu ani stopy, počasie pochmúrne. Žiadna novina.
Zrazu sme zastavili. Uvedomila som si, že sa nachádzame pred školou. Keď sme po vystúpení z autobusu zostali na chodníku už len ja a Tom, nežne ma pobozkal.
,,Budeš mi chýbať," zamumlala som.
,,Ty mne viac."
,,Ty mne najviac," zasmiali sme sa.
,,Mám taký pocit, že idem k tebe nastálo."
,,Bohužiaľ, to nejde. Budeme si musieť vystačiť s touto situáciou." Stisla som pery do tenkej čiarky.
,,Nedáš mi na seba telefónne číslo?" s nádejou sa spýtal.
,,Noo... Ja... Nemám mobil," zahanbene som sklopila pohľad k zemi. Tom najskôr vyvalil oči, no potom sa spamätal. ,,Nevedel som... Tak to nevadí. V tejto dobe tiež nemá každý mobil," upokojujúco ma objal.
Po nekonečnom objímaní a bozkávaní sa, sme sa museli rozlúčiť. Bola som rada, že zobral tú situáciu s mobilom tak dobre. Predsa len, patril medzi tie bohatšie rodiny. 
Odchádzala som od neho so stále pretrvávajúcim pocitom šťastia. To sa však ešte znásobilo, keď som otvorila dvere na mojom dome. Ihneď, čo ma Natalie zazrela, skočila mi do náručia.
,,Miaa, konečne si doma! Bez teba to tu bolo tak opustené!" kričala mi nadšene do ucha.
,,Natalie! Nemala by si byť náhodou v škole?" podozrievavo som sa spýtala.
,,Mám chrípku," zoskočila zo mňa a vbehla do kuchyne. ,,Teta Suzan, Mia je tu!" výskala.
Netrvalo dlho, kým sa z dverí vynorila teta a celá vysmiata si ma vtiahla do objatia. Práve vtedy som si naplno uvedomila dve veci v mojom živote. Prvá bola to, že mám tú najlepšiu tetu a sestru na svete. A druhá, že by som ich nevymenila ani za to najväčšie bohatstvo. Pretože oni sú najväčšie bohatstvo v mojom živote. Spolu s Tomom.

Dostala som chuť písať, tak tu máte ďalšiu časť. 😊😊 Viem, je nudná, ale ja za to nemôžem. 😂😂
Ahojte! 😊😊

Poninopol😊